stories by Alexa Duth

18. kapitola

Onedlho sme sa všetky štyri ocitli vo svete živlov, do ktorého vraj skutočne patríme. Bol naším pravým domovom. Tam ste nemuseli pred nikým tajiť, že máte nadprirodzené schopnosti, boli ste sami sebou. Pokračovať v čítaní →

17. kapitola

Aj keď som už pár minút nespala, oči som doposiaľ neotvorila. Snažila som sa rozpamätať sa, čo presne sa stalo včera večer, aj napriek triešteniu v hlave. Ale… Pamätala som si len nejaké útržky, ktoré som si nevedela dať dokopy. Zabávala som sa, pila som, ale ako som sa dostala domov? Skúsim na to ísť pomaly bod po bode. Pokračovať v čítaní →

16. kapitola

O hodinu a pár minút som už odomykala dvere bytu. Jess v kuchyni nebola. Keď som však uzrela hodiny na stene, zarazila som sa. Tri hodiny? Veď v reštaurácii sme strávili maximálne hodinu, rovnako aj vo svete živlov. Mali byť predsa iba dve hodiny! Pokračovať v čítaní →

15. kapitola

Prechádzala som sa po tom zázračnom lese a obdivovala všetko navôkol. Ešte stále mi to pripadalo ako sen, že som sa tu ocitla, že tento iný svet vôbec existuje.

„Vieš,“ ozvala sa Esme, „niekedy sa stáva, že ak dlhú dobu nevyužívame svoju moc, stráca na sile, až o ňu môžeš nadobro prísť.“ Zastala som a šokovane sa na ňu pozrela. Pokračovať v čítaní →

14. kapitola

Slnečné svetlo ma donútilo rozlepiť viečka od seba. Len čo som sa rozpamätala, ústa sa mi roztiahli do jemného úsmevu. Avšak necítila som za sebou jeho pevné a chladné telo. Prevalila som sa na chrbát a sklamane si uvedomila, že odišiel, kým som ešte spala. Namiesto neho ležal na vankúši ústrižok papierika. Pokračovať v čítaní →