16. Kapitola
Keď som dokončila, Mishell sa na mňa šokovane pozerala so slzami na krajíčku. Vzápätí som svoje slová oľutovala. Mishell sa rozbehla preč.
„Mishell!“ zakričala som a rozbehla sa za ňou. Dobehla som až ku vchodovým dverám. Rýchlo som ich otvorila, vyšla som vonku a rozhliadla som sa okolo seba, no Mishell niet. Teraz ma trápila jediná vec. A to, že stratím svoju najlepšiu kamarátku, ktorú som už v minulosti stratila a bolo to hrozné. Už to nechcem zažiť.
Sklamane som sa vrátila do svojej izby a sadla som si na posteľ.
„Bella, prepáč. Nechcela som byť taká dotieravá. Len ja… Ja som nevedela ako sa právať, tak som robila to, čo Mishell,“ povedala Luci, ktorá sedela pri mne sprava. Pozrela som sa na ňu a jemne som sa usmiala. Sklopila som hlavu a priala som si vrátiť čas.
Zľava si ku mne sadol Edward a Luci nám dopriala súkromie. Hlavu som si oprela o jeho rameno.
„Bella, prepáč mi to. Je to moja vina. Keby som nebol prišiel, nestalo by sa to,“ vyčítal si to.
„Nie je to tvoja vina. Ale moja. Keby som mlčala, neskončilo by sa to takto.“ Po tvári sa mi skotúľala jedna slza.
„Neplač, princezná. Všetko bude v poriadku,“ zašepkal mi do vlasov a pritiahol si ma na hruď. To sa mi už z očí liali dva vodopády.
Bola som schúlená v jeho náručí a zmáčala mu slzami košeľu.
„Čo keby si jej zavolala?“ navrhol. Slzy ustali. Prišlo mi to ako dobrý nápad. Pozrela som sa do jeho láskyplnej tváre a prikývla som. Stiahol ma zo seba na posteľ, postavil sa a prešiel k písaciemu stolíku, kde som mala mobil. Zobral ho a podal mi ho. Hneď som našla Mishelline číslo a stlačila tlačidlo zavolať. Zvonilo to a ja som čakala, kedy to zodvihne. Hádam má so sebou mobil. Po chvíli ma zamietla.
Hodila som sa na vankúš a po tvári mi opäť stekali slzy. Edward si sadol ku mne a jemne ma hladil po vlasoch. Bola som smutná a nahnevaná na seba.
Asi o dve hodiny, ktoré som preplakala, sa dvere otvorili. Edward tu už nebol, pretože som ho asi pred dvoma hodinami poslala domov. Nie preto, že by mi prekážal, ale nechcela som, aby sa na mňa pozeral, keď plačem. Určite som vyzerala ako úplný idiot.
Zodvihla som svoje uplakané oči k osobe, ktorá práve vošla do mojej izby. Nemohla som uveriť, kto to bol. Mishell! Moje srdce potešením nadskočilo. Ona sa vrátila! Prudko som sa posadila a hneď som aj vstala.
Jemne sa usmievala. Opatrne podišla ku mne a jemne ma objala.
„Bella, tak ma to mrzí,“ povedala a vyrazila mi tým dych. Odtiahla som sa od nej a nasadila som nechápavý pohľad.
„Čože?“ spýtala som sa pre istotu, či som náhodou zle počula.
„Mrzí ma to. Utiekla som ako malé decko. Najprv ma štvalo, čo si mi povedala. Nechápala som, ako mi niečo také mohla povedať moja najlepšia kamarátka. Sedela som na pláži a premýšľala. Až som si uvedomila, že ja som spravila chybu. Mala si pravdu. Neustále som sa starala do vášho vzťahu.“ Nemohla som uveriť, čo som počula. V jej očiach som videla úprimnosť.
„To ja by som sa ti mala ospravedlniť. Nemala som ti to vtedy povedať. Prepáč,“ šepla som. Pevne ma objala. Presne to som potrebovala. Objatie najlepšej kamarátky. Tiež som ju objala a myslela som si, že už sme za vodou.
„Vieš, aj tie najlepšie kamarátky sa občas povadia. Ale nie na dlho,“ zašvitorila, keď sa odtiahla, a milo sa usmiala. Myslela som si správne. Už sme opäť BFF – best friends forever. Až kým nezomrieme.
No zrazu nasadila vážnu tvár.
„Už je veľa hodín. Mali by sme ísť do kaderníctva a potom sa ešte musíme pripraviť.“ Pokrútila som hlavou.
„S takýmito uplakanými očami nikam ísť nemôžem,“ povedala som so sklopenou hlavou. Nedokážem niekam ísť s veľkými červenými očami. To v žiadnom prípade. Lenže Mishell sa vynašla. Na pár minút odbehla. Vrátila sa s dvoma plátkami čerstvej uhorky. Prikázala mi, nech si na chvíľu ľahnem. Na oči mi priložila tie plátky a odišla. Asi to má z nejakého dievčenského časopisu. Neviem, či to vôbec fungovať.
Niekoľko minút som to mala na očiach, keď som začula, že niekto vošiel do mojej izby. Dala som si dole z očí tie uhorky. Uvidela som Mishell ako si sadá na posteľ a nevinne sa usmieva.
„No, ja som sa tak trocha pomýlila. Uhorky sa dávajú, ak máš kruhy pod očami. Ale neuškodilo ti to,“ povedala a zaškerila sa.
„Mala som kruhy pod očami?“ spýtala som sa a nadvihla som jedno obočie.
„Nie, ale to je jedno. Radšej ti dám kvapky proti začervenaniu očí, lebo ich máš ako králik. Aspoň myslím, že sa to tak hovorí.“ Posledných sedem slov si iba zamrmlala pre seba, no ja som to počula.
„Nie, nie, nie! Na to zabudni! To si neobujem!“ hovorila som vážne, keď ma Mishell naháňala po izbe, aby som si obula topánky na podpätku. To sa ani nedalo nazvať podpätkom. Mali aspoň desať centimetrov. A k tomu boli tie podpätky tenké ako špajličky. Ak by som si ich obula, hneď by som spadla na ksicht.
„Musíš! Inak pôjdeš na boso!“ Zarazila som sa. Prudko som zastala a otočila som sa na ňu.
„Čo si urobila s mojimi topánkami?“ opýtala som sa jej príkro.
Mykla ramenami a ironicky dodala: „Ja nič.“
Takže niečo spravila. Rýchlo som prešla k skrini a otvorila som ju. Začala som hľadať nejaké topánky. No žiadne som nenašla. Poličky, na ktorých by mali byť, boli prázdne.
„Kde mám topánky?“ S tou otázkou som sa otočila na Mishell.
„To sa nedozvieš,“ povedala a diabolsky sa zaškerila.
„Ja ťa zabijem.“ Sklamane som klesla na posteľ.
„Máš len dve možnosti. Buď si ich obuješ alebo ostaneš doma, pretože bosú ťa nikam nepustím a ani by si tak nikam nešla. A keď ostaneš doma, tak pôjdeme len my s Edwardom. A keďže bude Edward sám, môžem sa k nemu pridať. A s ním by som tancovala a tancovala…“ Už len pri tej predstave som žiarlila ako pomätená. To som nemohla dopustiť. Naštvane som jej vytrhla tie štekle z ruky.
„Fajn, vyhrala si!“ Nahnevane som si založila ruky na hrudi. Veľmi som sa „tešila“ ako na tých topánkach spadnem, ba si zlomím nohu.
„Bella,“ oslovila ma Mishell a sadla si ku mne, „ja ti nechcem zle. Chcem, aby si na tej párty zažiarila. Ver mi. Balerínky sa k tým šatám nehodia.“ Šaty? No to ma „potešila“ ešte viac. Normálne som skákala od radosti.
Mishell ma objala okolo ramien a opäť začala: „Bella, veď to nie je až také hrozné. Len si tie topánky obuješ a stráviš párty s Edwardom. Prosím.“ Pozrel som sa do jej tváre. Nasadila psí pohľad, ktorému sa nedalo odolať.
„No… tak dobre.“ Po tom, ako som to vyslovila, sa na jej tvári objavil úsmev.
„No vidíš, že sa to dá aj po dobrom,“ zasmiala sa. „Mala by si sa naučiť v tom chodiť,“ povedala už vážne. Zatvárila som sa zdesene. To si musím naozaj obuť? Teraz? No je lepšie sa v nich teraz aspoň ako-tak naučiť chodiť, akoby som sa o to pokúšala na party. A určite by sa to neskončilo dobre. Tak teda, idem na to.
Postavila som sa a pomaly som si obula pravú topánku. Nebolo to až také hrozné, ako som si myslela. Okrem toho, že som nohu mala v tých topánkach ako na balete pred siedmimi rokmi. Obula som si aj druhú topánku a jemne som sa zapotácala. Vtedy som zmenila názor.
„Drž ma! Drž ma! Spadnem!“ kričala som ako šialená. Myslela som si, že spadnem, no hneď ku mne priskočila Mishell, ktorá sa potichučky smiala.
„Neboj sa, nespadneš,“ ubezpečila ma. „No a teraz sa v tom trocha poprechádzaj.“
„Žartuješ?“ vyhŕkla som. Mishell si povzdychla a pretočila očami.
„Držím ťa.“ Trocha ma tým upokojila. Urobila som jeden krok dopredu pravou nohou a opäť som sa zapotácala. Uf, tak kým sa naučím v tomto chodiť… Potrebujem na to aspoň mesiac! Nie pár hodín. „Toto je hračka. Ešte ťa čakajú schody,“ zasmiala sa. Len to nie.
Prezerala som sa v zrkadle. Moje vlnité vlasy sa jemne leskli – vďaka kaderníčke –, červené krátke šaty vynikali na mojej bledej pokožke takisto, ako aj pery natreté krvavým rúžom. Na nohách som mala obuté tie ihličky, v ktorých viem ako-tak chodiť.
„Edward z teba dnes nespustí oči,“ povedala Mishell, upravila mi jemne vlasy a na krk mi striekla nejakú voňavku.
„Ďakujem,“ šepla som a objala som ju. Odtiahla som sa a objala som aj Luci. „Aj tebe samozrejme ďakujem. Neviem, čo by som si bez vás počala.“
Mishell na chvíľu odbehla a hneď sa aj vrátila.
„Za pár minút by mal byť tu,“ povedala nadšene. Vybrala som sa do svojej izby a napísala som mame sms: Ahoj, idem na party. Pa. Neberiem so sebou nič, iba Luci berie peniaze a mobil.
„Takže kľúč je pod kvetináčom, ktorý je naľavo od dverí,“ oznámila som im, keďže žiadna z nás ich neberie, aby sme sa dostali dnu.
Vrátila som sa späť do kúpeľne. Mishell ma chytila z ruku a potiahla k sebe. Všimla som si, že v ruke ma fotoaparát. Z toho sa asi nevyvlečiem. Ale aspoň budem mať pamiatku.
„Úsmev,“ povedala Mishell. Pokúsila som sa o úsmev a cvaklo to. Ukázala nám fotku. Zľava bola Luci, v strede Mishell a sprava ja. Nevyzerala som tam až tak hrozne, takže som bola celkom spokojná.
Pár minút som nervózne chodila po izbe, kým sa neozval zvonček. Vtom momente som ustrnula. Srdce mi začalo rýchlejšie byť a v bruchu som mala kŕdeľ motýľov.
Mishell zbehla dole. No popravde nebehala, pretože všetky tri sme mali ihličky. Ale každá v inej farbe tak, aby pasovali k šatám – čiže ja čierne, Mishell bledomodré a Luci biele. A taktiež sme mali všetky voľné minišaty bez ramienok takej farby, ako topánky. Proste išla zrýchlenou chôdzou. Zdola som začula Mishellin hlas.
„Daj jej ešte minútku a počkaj pri aute.“ Potom som počula klopkanie podpätkov. Zrazu sa zjavila v mojej izbe. „Je čas ísť,“ oznámila mi, akoby som to nevedela. Chcela som sa pohnúť, no niečo mi v tom zabránilo. Ako sa vlastne chodí? Mishell ma potiahla za ruku a ja som si stále opakovala: Ľavá, pravá, ľavá,…
Dotiahla ma až ku vchodovým dverám. Zhlboka som sa nadýchla.
