11. Kapitola
Stále mi vŕtalo hlavou, aké prekvapenie môže pre mňa mať. A ešte v noci. To som fakt zvedavá. Žeby nejaká party? Na päťdesiat percent áno.
„Inak… mám skvelé správy!“ zajasala, keď si vybaľovala kufor mojej izbe.
„Aké?“ spýtala som sa zaujato.
„Otca povýšili a mama dostala prácu sekretárky v nejakej firme!“ zapišťala nadšene.
„Vážne? To je úžasne!“ Zasmiali sme sa.
„Večer nás čaká….“ povedala a hrabala sa v kufri. „Titanic!“ vypískla, keď našla to, čo chcela a podala mi DVD Titanic.
„Ó, nie,“ zamrmlala som. Pri tom filme sa naplačem.
„Ó, áno!“ povedala. „Trocha si dnes poplačeme. Ale až večer,“ dodala a zasmiala sa.
„Ja ťa zabijem,“ povzdychla som si.
Neviem prečo, ale Mishell ma donútila, aby sme pripravili hosťovskú izbu. Fakt som tomu nechápala.
Večer, ako mi sľúbila, sme pozerali Titanic a pri tom sme jedli popcorn. Samozrejme, že sme na konci plakali a potrebovali sme vreckovky. Vždy ma to dojme.
Bolo deväť hodín a my sme boli už riadne unavené. Prvá som sa osprchovala ja a potom Mishell. Spolu sme si potom ľahli do mojej postele. Boli sme ako sestry. Mishell sa ešte v posteli hrala s mobilom, no po chvíli ho vypla. Viečka mi oťaželi a zaspala som.
„Bella! Vstávaj!“ ozývala sa Mishell pri mne.
„Chcem ešte spať…“ zamrmlala som ospalo.
„Prišiel Edward!“ povedala Mishell a ja som sa vtedy prudko posadila. Edward? Čo tu robí v noci.
„Edward?“ spýtala som sa nechápavo a zároveň šokovane. Zasmiala sa.
„Nie. Len som ťa nevedela zobudiť. No a čaká ťa to prekvapko,“ povedala nadšene.
„Prekvapko,“ pozrela som sa na hodinky, „o jednej v noci?“ Prikývla.
„No, choď sa rýchlo obliecť!“ prikázala mi. Zaspato som sa postavila a prešla som ku skrini. Vzala som si to, čo som mala dnes. Vlastne včera. Čiže fialové tričko na ramienka a tri štvrťové tmavomodré rifle. K tomu som si obula fialové balerínky. Rýchlo som si učesala vlasy a umyla zuby. Mishell už bola prichystaná. „Už som zavolala taxík,“ povedala. Taxík? Načo? Zobrala som si malú taštičku s peňaženkou, mobilom a kľúčmi.
O pár minút prišiel taxík. Vyšli sme z domu a nastúpili doň.
„Na hlavné letisko,“ povedala taxikárovi. Nechápavo som sa pozrela na Mishell. Letisko? Niekam letíme? Veď nemáme kufre.
„Na letisko?“ spýtala som sa pošepky Mishell. Len prikývla a usmiala sa.
Keď sme došli, Mishell dala peniaze taxikárovi a niečo mu ešte povedala. Vošli sme do haly. Nebolo tam veľa ľudí. Sadli sme si na lavičku a čakali sme. Neviem ani na čo. O chvíľu hlásilo, že pristálo lietadlo z Brazílie. Hneď som si spomenula na Luci. Žeby prišla? Nie, veď by mi to oznámila.
Do haly sa nahrnulo plno ľudí. Pravdepodobne z toho lietadla. Pár minút sme ešte sedeli.
Zrazu sa z nich vynorilo objavilo dievča. Jedno známe dievča. Luci. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Ona je tu! Jej zelenohnedé oči žiarili šťastím, keď uvideli mňa. Vyzerala presne tak, ako som si ju pamätala zo Skypu.
„Luci!“ vypískla som a utekala k nej.
„Bella!“ vypískla nadšene. Objali sme sa. Síce sme sa poznali iba pár dní a len cez internet, vzniklo medzi nami kamarátstvo. „Som rada, že som sa s tebou konečne stretla,“ povedala.
„Aj ja,“ šepla som. Odtiahla som sa. „A… Čo tu vlastne robíš?“ spýtala som sa.
„No prišla som ťa navštíviť. S Mishell sme sa dohodli,“ odpovedala. Usmiala sa na mňa a potom na Mishell. Krivo som sa pozrela na Mishell, no hneď som sa usmiala. Bola som šťastná, že som sa mohla s Luci stretnúť.
Spomenula som si na pripravovanie hosťovskej izby. Všetko mi docvaklo. Žeby sa u nás zdrží niekoľko dní? Pozrela som sa na Luci. Pri nej stál obrovský kufor. Takže asi áno.
„Zostávaš?“ opýtala som sa jej. Prikývla. „To je úžasné!“ povedala som nadšene. S Mishell sme jej pomohli s kufrom. Vyšli sme z haly späť pred letisko. Tam stál ten taxík, ktorým sme prišli. Do kufra taxíka sme naložili Lucin kufor. Mishell si sadla dopredu a ja s Luci dozadu. Mishell nadiktovala taxikárovi adresu môjho domu.
Cesta trvala asi pätnásť minút. Konečne sme došli domov. Vyložili sme kufor a Mishell zaplatila taxikárovi. Taxík odišiel a my sme vošli dnu do domu. Najprv sme s Mishell poukazovali Luci dom. Vysvetlili sme jej, kde je aká izba a tak. Potom sme dotrepali ten veľký kufor do hosťovskej izby.
„Tvoja izba,“ povedala som, keď sme vchádzali do hosťovskej izby. Odteraz jej izby.
„Wow! Mne by stačil nafukovací matrac,“ povedala. Zasmiali sme sa.
„Pravdepodobne si unavená. Možno aj tak, ako ja. Táto tu ma v noci zobudila, ale stálo to za to,“ zamrmlala som.
„No… trocha by som si aj pospala. Let bol unavujúci,“ šepla.
„Keď budeš niečo potrebovať, tak stačí zaklopať na prvé dvere vpravo pri schodoch. A ináč… tu je tvoja kúpeľňa.“ Ukázala som na dvere v jej izbe.
„To je ako nejaký skvelý hotel,“ vydýchla. Nechali sme jej súkromie a vyšli sme z jej izby. Vošli sme do mojej izby. Zobrala som pyžamo a zavrela som sa s ním do kúpeľne. Prezliekla som sa doň. Vrátila som sa do izby. Mishell už ležala v posteli a na sebe už mala pyžamo. Vopchala som sa k nej do postele.
„Dobrú noc,“ šepla.
„Dobrú,“ zamrmlala som a zaspala som.
Zobudila som sa o štvrť na osem. Mishell ešte spala. Zobrala som si nejaké oblečenie a potichu som sa zavrela do kúpeľne. Osprchovala som sa, obliekla som si biele tričko a zelené kraťasy. Učesala som sa a umyla som si zuby. Vrátila som sa do izby a pyžamo som odložila na stoličku. S veselou náladou som sa vybrala dole do kuchyne.
Z chladničky som vybrala vajíčka a šunku a zo skrinky strúhanku, vegetu a soľ. Pripravila som na raňajky šunkovú omeletu. Na stôl som položila tri taniere a tri poháre. Na každý tanier som položila dve tenké omelety a do pohárov som naliala sýtenú minerálku. Vyšla som hore do mojej izby. Mishell už sa pomaly prebúdzala.
„Vstávaj, spachtoš,“ povedala som jej. Otočila sa ku mne.
„Dobré ráno… A čože si hore tak skoro?“ spýtala sa a zasmiala sa. Iba som mykla ramenami.
„Tak vstávaj. Raňajky sú už hotové.“ Vyšla som z izby a vybrala som sa ku Luci. Zaklopala som na dvere.
„Áno?“ ozvalo sa spoza nich. Pomaly som otvorila dvere.
„Dobré ráno. Raňajky sú už hotové,“ oznámila som jej. Po chvíli vyšla z kúpeľne. Už bola prezlečená. Spolu sme zišli do kuchyne. Sadli sme si za stôl a pomaly sme začali jesť. U toho sme sa rozprávali. Pýtala sa, ako je to medzi mnou a Edwardom. Všetko som jej povedala.
Vtom prišla Mishell.
„To ti trvalo,“ zamrmlala som a zasmiala som sa. Usmiala sa a sadla si k nám. „Nechcela by si, aby sme ti poukazovali mesto?“ spýtala som sa Luci.
„Budem rada,“ šepla. Každá sme si zobrali svoju taštičku. Vyšli sme z domu a ja som zavrela dvere.
Spolu sme sa prechádzali po meste. Ukázali sme jej také populárne reštaurácie, bary, kluby, obchodné centrá,… A skončili sme v jednom bare, kde sme si dali Mojito. Luci som potichu povedala, že Mishell má falošný preukaz.
Uťahané a zničené sme sa vrátili domov. Bolo pol dvanástej. Sadli sme si na gauč.
„Čo keby…“ nedokončila som, pretože ma prerušil zvonček. Vybrala som sa k dverám a otvorila som ich. Stál tam mladý chlapík a v ruke držal nejakú krabicu, na ktorej sa písalo: Pizza.
„Šunková pizza pre slečnu Swanovú,“ povedal.
„Ale ja som si nič neobjednala,“ nechápala som tomu. Mykol ramenami. Podal mi tú krabicu aj s nejakým lístočkom a odišiel. Vošla som dnu a zavrela som dvere. Vrátila som sa do obývačky. Sadla som si k dievčatám na gauč a otvorila som ten lístoček. Písalo sa v ňom: Je mi ľúto, že dnes nestrávim s tebou deň. Mishell mi napísala, že vraj k vám prišla Luci. Spravte si babský deň. Posielam vám obed. Milujem ťa. Edward.
Keď som to čítala, usmievala som sa ako nejaký idiot. No čo. Som zamilovaná.
„Ty si objednala pizzu? Čo sa píše na tom papieriku?“ hučali do mňa dievčatá.
„Edward,“ šepla som a pousmiala sa. „Edward nám poslal obed!“ vypískla som. Dievčatá sa na mňa šokovane pozreli, no hneď sa usmiali.
„Bože, on je zlatý,“ povedala Luci. Mishell na to prikývla. Otvorila som krabicu a omámila ma nádherná vôňa pizze.
Zapli sme si telku a pustili si film. Presnejšie Láska z nebies. Pekný film. Pri tom sme jedli pizzu. Šunkovú. Mňam.
