Bella, kroť sa! – 6. kapitola

6. Kapitola

Stále som rodine nepovedal, čo sa stalo medzi mnou a Isabellou. Už od vtedy ubehlo približne desať hodín. Dnes sa s ňou opäť uvidím. Dúfam, že to zvládnem. Po tom, čo som s ňou zažil, by som to rád zopakoval. Na čo to myslím?

Pokrútil som hlavou a mieril si to od auta do školy. Celý čas som premýšľal len nad ňou. Nedokázal som ju dostať z hlavy. Keď som si spomenul na jej úsmev, ktorý nebol zákerný, kútiky úst mi kmitali nahor.

Kráčal som chodbou do triedy na prvú hodinu – dejepis. Došiel som do triedy a sadol si na svoje miesto. Túto hodinu som prežil, aj keď moje myšlienky dosť často zablúdili ku krásnej Isabelle. Isabella… Talianske meno? Ale zato sa k nej hodilo.

Po dejepise som mal mať biológiu. Znova. A s kým asi? S ňou. S Isabellou. Vstúpil som do prázdnej triedy. Nebola tu. Ale hneď ako si sadnem, príde. Sadol som si na moje obvyklé miesto a do triedy vkročila Isabella. Ako som predpokladal. Išla smerom ku mne s úsmevom na tvári. S nádherným úsmevom. Nie! Okamžite na to zabudni! Na sebe mala riflové kraťasy, takmer priehľadnú blúzku, pod ktorou mala čiernu podprsenku, a sandále na dosť vysokej platforme. Padla na vedľajšiu stoličku a otočila sa na mňa. Nechcel som z nej spustiť oči, ale urobil som to. Kútikom oka som zazrel ako sa ku mne nahla.

„V posteli si bol zatiaľ najlepší,“ zašepkala mi do ucha. Tá informácia ma potešila, ale nedal som to najavo. „Čo ak by sme si to zopakovali?“ opýtala sa a zvodne si zahryzla do pery. Bola to pre mňa nesmierne lákavá ponuka na to, aby som ju odmietol. No nesmiem ju prijať! Ale stane sa niečo, ak áno?

Náhle mi jednu ruku položila na stehno. Ustrnul som. Vďakabohu začali do triedy prichádzať žiaci, takže zo mňa tu ruku stiahla.

„Ak si to rozmyslíš, príď ku mne večer,“ povedala a odvrátila sa odo mňa. Nie. Nesmiem k nej prísť.

Cez obed som ako stále sedel so súrodencami. Isabella si práve sadla k Jessice mysliacej nad prehratou stávkou.

„Prepáč, ale tie peniaze nemám. Minula som ich na dnešnú párty,“ spustila hneď Jessica.

„Párty? Odpustím ti to, ak som pozvaná,“ odpovedala jej na to pokojne Isabella.

„Jasné! Každý je pozvaný,“ povedala už s úsmevom Jessica. Najprv sa bála, že bude Isabella chrliť lávu. Jej reakcia ju prekvapila. „Párty sa začína o ôsmej u mňa doma.“ Tak sa na tú párty pôjdem pozrieť. „Berieš si so sebou nejakú spoločnosť? Čo Colin?“ opýtala sa. Čo tam pletie toho Colina? Veď sa s ním rozišla, nie? Nazrel som do jej myšlienok, z ktorých som sa dozvedel, že o tom nevie. Myslela si, že sú stále spolu.

Isabella pokrútila hlavou.

„A on?“ Hlavou nenápadne ukázala na mňa. Obe sa obzreli smerom ku mne, zatiaľ čo ja som sa hrabal v jedle so sklonenou hlavou. Opäť pokrútila hlavou. Odvrátili pohľad a ja som zodvihol hlavu.

„Mne bude robiť spoločnosť Mike,“ povzdychla si a zasnene sa zahľadela do neznáma. Myslela na toho Mika. Bola do neho zamilovaná.

„Nehovor mi, že si sa zamilovala!“ vyhŕkla Isabella a otriasla sa. Čo mala proti láske? Alebo jej vadilo, že by bola Jessica s Mikom? Mne by vadilo, keby bola Isabella s Mikom.

Jessica sa na ňu nevinne pozrela, čím potvrdila Isabellino podozrenie.

„Ty si sa zamilovala!“ Opäť sa otriasla.

„Hej, veď z toho nemusíš robiť takú vedu. Vari už máš skúsenosti s láskou? Už si sa v niekom sklamala?“ Isabellou trhlo.

„Nechaj to tak,“ povedala jej na to Isabella, založila si ruky na hrudi a zabodla pohľad do zeme. Stále som nechápal, prečo jej neviem čítať myšlienky. V tejto chvíli by sa mi to naozaj zišlo. Vyzeralo to tak, ako povedala Jessica. Sklamaná láska. Preto sa z nej stala taká mrcha?

„Takže tak to je! Zlomené srdce! O tvojej minulosti z Floridy nič neviem. Muselo sa to stať tam, keďže tu si ku chalanom už od začiatku bezcitná.“

„Sklapni!“ prerušila ju Isabella. Jessicu tu vyhodilo z miery.

„Dobre, veď sa nič nestalo,“ obraňovala sa. Isabella ju aj naďalej prepaľovala pohľadom. Náhle sa postavila a ladným krokom odkráčala z jedálne.

Počúvaš ma? Haló, pán zamilovaný! kričala na mňa Alice v mysli. Upriamil som na ňu pozornosť. Viem, že si s ňou mal sex. Dokázal si sa ovládať, to by nedokázal asi žiaden upír. Ale nerob to znova. Nesprav tú chybu druhýkrát. Iba ťa využila, nevidíš to? Ukázala mi svoju víziu. Išiel som na tú párty, stretol som sa s Isabellou a zopakovali sme si to. Alice zahnala tú, podľa nej, nechutnú myšlienku. Podľa nej, nie podľa mňa. Iba som prikývol a vybral sa na ďalšiu hodinu.

Peši som došiel k Jessicinmu domu, kde párty bola už v plnom prúde. Zvoniť nebolo potrebné. Dvere boli odomknuté, takže som sa v pohode dostal dnu. Viacerí si ma všimli a začudovali sa, že som prišiel. Ostatní boli na to až príliš opití. Hľadal som jednu osobu. Našiel som ju podľa vône. Isabella sa opierala na terase o zábradlie a hľadela do neznáma. Minišaty bez ramienok jej siahali tesne pod zadok.

„Takže sklamaná láska?“ rypol som si pre zmenu teraz ja. Keď som sa ozval, prudko sa otočila ku mne.

„Daj pokoj,“ zasyčala a chcela prejsť okolo mňa do domu, no chytil som ju za zápästie. Po chvíli bez pohybu sa otočila. „Zabudol si, že som ťa včera dostala?“ Kútiky úst sa jej nadvihli. Povolil som zovretie. Vytrhla si ruku z mojej a odkráčala dnu do domu. Po tej vete som ju chcel ešte viac. Je pravda, iba ma využila. Ale odolať jej, po tom čo sa stalo, bolo ťažké. Dnes ju dostanem ja. Vrátil som späť do domu a opäť som ju vyhľadal.

***

Víkend rýchlo ubehol a opäť som musel ísť do školy. Nie, žeby som nechcel. Aspoň sa nebudem nudiť tak, ako doma. Zdalo sa mi, že čas v poslednej dobe ubiehal veľmi rýchlo. Kráčal som chodbou, mal som namierené do jedálne. Keď ma zastavil Colin.

„Čo máš s mojou priateľkou?!“ opýtal sa ma hrubým hlasom.

„Čože?“ nechápal som. Až keď ku mne doľahli jeho myšlienky, bol som v obraze. Niekto mu povedal, že som sa vyspal s jeho Isabellou na tej párty. Áno, je to pravda. Moment… Čo? Jeho Isabella? Oni stále spolu chodia? Ako… Tá klamárka! Obalamutila ma.

„Čo s ňou máš?!“ zopakoval. Hromadil sa vo mne hnev. Nepáčilo sa mi, akým tónom na mňa hovoril. Veď ja som upír a on človek! A taktiež sa mi nepáčilo že sú spolu.

„S ňou nič nemám. Kto by chcel s ňou niečo mať? Asi nepoznáš jej minulosť. Je to obyčajná štetka,“ precedil som cez zaťaté zuby. Blonďavé vlasy mu padali do očí, preto pohodil hlavou, čím si ich napravil.

„Colin,“ ozval sa známy hlas zľava. Obaja sme sa naraz obzreli. Neďaleko od nás stála Isabella, ktorá vyzerala, že sa každú chvíľu rozplače. Hneď sa rozbehla ku Colinovi a objala ho. Ja som bol teraz ten zlý. Ten pohľad ma mučil. Lepšie by bolo, keby sa rozbehla ku mne a ja by som bol jej záchranca.

„Nedovoľuj si už moju priateľku nazývať štetkou! Viem, že si využil situáciu, keď bola opitá. Bolo to prvý a posledný krát!“ vyhrážal sa mi a to musel mať zaklonenú hlavu, aby mi videl do očí. Oprava – bolo to druhý a posledný krát. Keby sa dozvedel, že za mnou prišla len kvôli sexu, hneď by sa s ňou rozišiel. No ak by som mu to povedal, neuveril by mi. Nemal som svedkov.

Spolu s ňou sa vybral do jedálne. Držal ju za bok a ona zas jeho. Isabella pootočila hlavu, nenápadne sa na mňa pozrela a usmiala sa. Nebol to žiaden milý nevinný úsmev, ale ten, ktorý som na nej nenávidel – víťazoslávny. Vyhrala. Opäť som žiarlil. Toho Colina raz roztrhnem.

Keď zmizli v jedálni, tiež som sa tam vybral.

***

Ubehli tri týždne. Nič sa nezmenilo. Vlastne minulý týždeň sa Isabella rozišla s Colinom. Bol som, dá sa povedať, že šťastný. Už žiaden žiarlivý pohľad na nich dvoch. Ten Colin to zvaľoval na mňa. Vraj kvôli mne sa s ním rozišla. Nevedel sa s tým vyrovnať.

Dnes bol štvrtok a ako každý iný deň som išiel do školy. Ako prvú hodinu som mal angličtinu, ktorá rýchlo ubehla. Cez prestávku som nestretol Isabellu, čo bolo čudné. Väčšinou ju stretávam na každom rohu. Síce medzi nami od piatkovej nič noci nebolo, túžil som po nej. Po jej perách a tele.

Polovica dňa ubehla a stále som ju nestretol. Ani na obede nebola. Pravdepodobne nie je v škole. Na to som ale rýchlo prišiel. Takže na občianskej sedím sám. Prvý krát. Doteraz ešte ani raz nechýbala. Ale prečo? Prečo nešla do školy? Neviem prečo ma to zaujíma. Nemalo by. Veď sa jej zajtra môžem opýtať. Samozrejme, ak príde. Alebo… Radšej sa na to vykašlem.

***

Zvyšok štvrtka rýchlo ubehol a už tu bol piatok. Ďalší deň. Opäť škola. Práve sa mi skončila prvá hodina. Ďalšiu by som mal mať biológiu. S Isabellou. Došiel som ku svojej skrinke, keď som ucítil známu vôňu. Otočil som sa a uvidel ju. Každý na ňu hľadel, väčšina žiakov si niečo šuškali. Veď aj mali dôvod.

Nebola to tá Isabella, ktorú som poznal. Na sebe mala fialovú kockovanú košeľu, tmavomodré rifle a obyčajné botasky. Nemohol som z nej spustiť pohľad. Bola krásna. Vyzerala ako každé iné mladé dievča. Nie ako nejaká štetka, ktorá sa vyspala s každým na škole.

Počas toho, ako kráčala, pozrela sa na mňa a jemne sa usmiala. A k tomu nebola namaľovaná ako inokedy. Žiadne tmavé očné tiene. Len trocha špirály a lesk na pery. Nebola to ona. Niečo sa muselo stať. Niečo ju zmenilo. Ale čo?

Vybral som sa do triedy, kde už sedela ona. Sadol som si na stoličku vedľa nej.

„Ahoj,“ pozdravil som sa. Otočila hlavu a zadívala na mňa svojimi nádhernými očami, ktorých dúhovky mali farbu horkej čokolády.

„Ahoj,“ šepla úplne iným hlasom a opäť sa usmiala. Nebola to povýšenecká bezcitná Isabella, ale nevinná Bella. Aspoň tak vyzerala. Bolo to dievča, o ktorom som sníval, len s nepeknou minulosťou? Bella je tá, ktorú som po celý čas miloval?

Tiež som sa usmial.