Bella, kroť sa! – 3. kapitola

3. Kapitola

Takmer každých päť minút mi prišla od nej smska. Po tretej som ich prestal čítať. Neskutočne ma vytáčala. Radšej som si vypol mobil.

Asi o hodinu do mojej izby vošla Carmen s mobilom v ruke. Zistil som z jej myšlienok, že jej volá Alice. Vraj mám vypnutý mobil. Podala mi ten svoj a odišla. Priložil som si ho k uchu.

„No?“ ozval som sa.

„Edward! Prečo máš vypnutý mobil? A prečo sa neozývaš? Vieš aký máme o teba strach a hlavne Esme?“ hysterčila moja milovaná sestra Alice.

„Kľud, Alice. Som v poriadku,“ ubezpečil som ju, aby sa upokojila a pokračoval som, „a nemôžem za to, že to dievča mi neustále píše.“ Ups, to som asi nemal povedať.

„Čože? Ona ti píše?“ opýtala sa. Tak už jej to asi musím vysvetliť.

„Alice, hlavne ostatným nič nehovor. Dobre?“

„Dobre.“ Aj tak im to povie, no bude ma tým otravovať, kým jej to nepoviem.

„Tak mi napísala jednu smsku, potom druhú, potom tretiu, až mi to začalo liezť na nervy tak som si vypol mobil. To je všetko. Veď sa nič nestalo.“

„Nič nestalo?! To snáď žartuješ!“ zapišťala svojím tenučkým hláskom.

„Alice, nechaj to tak. Ja to vybavím, keď sa vrátim.“ Áno, vybavím to tak, že tú Isabellu zabijem. Možno.

Hneď nato som zložil.

 

Rosalie:

„Alice, čo sa deje? Stalo sa niečo Edwardovi?“ spýtala som sa Alice držiacej v ruke mobil. Edward – môj brat, ktorého mám veľmi rada, aj keď to možno nedávam veľmi najavo. Videla som, ako Alice vnútri vedie boj.

Po chvíli prehovorila: „No… Povedal mi, aby som vám to nehovorila, ale… ja vám to musím povedať. Tá Bella…“

„Zmija,“ opravila som ju. Alice pretočila očami a to už boli v obývačke všetci okrem Esme a Carlislea, ktorí išli na lov. Takže Emmett a Jasper.

„Tak ona,“ pokračovala, „ho neustále otravuje sms-kami.“ Tá zmija! Ako si niečo také dovoľuje? Len počkaj, ty krava, zajtra si ťa podám. Sme Cullenovci a s nami sa nikto nezahráva! Zúrila som.

 

Nasledujúci deň som si po hodine angličtiny, kedy mal byť obed, počkala na tú Swanovú. Keď som ju už v diaľke zahliadla, chcela som jej ísť naproti, ale Emmett ma chytil za ruku.

„Ja to vybavím,“ povedal a šiel jej naproti. „Dáš už pokoj Edwardovi?“ spýtal sa jej ostro, keď sa stretli. Stáli pár metrov odo mňa a zavadzali ostatným žiakom.

„Ale, ale. Vari sa ti včera vyplakával na ramene?“ opýtala sa ho posmešne. Emmett zaťal zlosťou päste.

„Daj nám pokoj,“ precedil cez zuby.

„Vieš o tom, že aj ty nie si na zahodenie?“ Zahryzla si do pery a ja som vtedy mala chuť zabíjať. Ak by tu neboli svedkovia, nemám problém. Rýchlo som sa k nim dostala a postavila som sa pred Emmetta. Ju som prepaľovala nenávistným pohľadom.

„Nepribližuj sa k môjmu Emmettovi! Inak…“ vyhrážala som sa jej.

„Inak čo? Zabiješ ma?“ Priblížila sa ku mne bližšie a zašepkala mi do ucha: „Tu ma nemôžeš zabiť, lebo by sa všetci dozvedeli, čo ste zač.“ S úsmevom na perách odstúpila a odkráčala smerom do jedálne.

Stála som tam ako soľný stĺp a nemo som civela  pred seba. Emmett ma odvliekol na bok ku skrinkám.

„Ona to vie?“ šokovane som sa ho opýtala. Emmett pokrútil hlavou.

„Odkiaľ by to vedela?“ Pozrela som sa mu do tváre.

„Tak potom čo tým myslela, že vie čo sme?“ Nevedel mi na tú otázku odpovedať. Vie, že sme upíri? Ale, ozaj, odkiaľ by to vedela? Mohla to vytušiť? Ak to vie, nedopadne to dobre.

 

Edward:

V pondelok o šiestej ráno som zaparkoval pred naším domov vo Frokse. Vzal som svoj kufor a vystúpil som z auta. Zhlboka som sa nadýchol a pripravoval som sa na svoju rodinu. Hlavne na ich otázky. No vtom som si uvedomil, že nepočujem žiadnu myseľ. Vybral som sa teda do domu. Nik v ňom nebol. Zato som našiel v obývačke na konferenčnom stole papier s odkazom. Bol od Alice. Vraj naschvál všetci išli na lov, aby ma nezaťažovali. O pol siedmej sa vraj vrátia.

Pomalým krokom som išiel do mojej izby, kde som si sadol na posteľ. Mám ešte pol hodiny času.

Dal som si sprchu a obliekol som si čisté oblečenie. Ešte som mal desať minút. Zrazu som z diaľky začul myšlienky. Razom som sa upíriou rýchlosťou dostal do obývačky. V sekunde sa tam zjavila aj Esme.

„Edward,“ vydýchla šťastne a už ma drvila v svojom pevnom objatí.

„Mami,“ šepol som.

„Prepáč, ale nedokázala som ju udržať. Veľmi sa na teba tešila,“ ozval sa známy tenký hlások. Esme ma pustila a predo mnou stál ten malý škriatok – Alice.

„Alice.“ Objal som ju. O minútu sa do domu dostali aj ostatní členovia rodiny. Všetci boli šťastní, že som späť. Iba Rose a Emm boli akýsi nevrlí. Akoby ich niečo trápilo. Niečo museli predo mnou tajiť, pretože v mysli si opakovali americkú hymnu, ale v iných jazykoch – dosť nenápadné. Čo s tou hymnou všetci majú?

„Žeby nášho syna chytila puberta?“ spýtal sa Carlisle Esme a chytil ju okolo pása. Ona sa iba zasmiala.

Čudoval som sa, že mi nekládli žiadne otázky. Zaujímavé.

Keď už bol čas ísť do školy, všetci sme nastúpili do áut. Muži do Volva a ženy do kabrioletu. A šoférom Volva som bol samozrejme ja. Ako vždy. Môjho miláčika sa nikto nedotkne.

„Takže Swanová?“ štuchol ma lakťom Jasper do ramena počas jazdy. Nemohol si tú poznámku odpustiť? Pretočil som nad tým oči. Ďalej pokračovala cesta už bez slova.

Zaparkoval som na parkovisku a pri mne Rosalie. Všetci sme vystúpili. Moju pozornosť upútalo žlté Porsche. Vedel som komu patrí. Isabelle.

Vybrali sme sa do školy, každý išiel na svoju hodinu. So mnou išla Alice na francúzštinu. Spolu sme aj sedeli v jednej lavici, do ktorej sme si po príchode to triedy sadli. Štyridsaťpäť minút ubehlo rýchlo a už zvonilo na prestávku.

Vyšiel som z triedy a mieril som si to ku svojej skrinke. Otvoril som ju, keď som náhle ucítil tú vôňu. Nádhernú vôňu. V krku som mal roztavené olovo. Obzrel som sa a nemohol som uveriť svojim očiam. Isabella kráčala s nejaký chalanom, ruka v ruke. Nepáčilo sa mi to. Úplne ma to vykoľajilo. Jej nemá myseľ to len zhoršovala. Pozrela sa na mňa a na tvári sa jej zjavil úsmev. Cítil som ako moje oči sčerneli. Mali farbu tej najkvalitnejšej ropy. Alice, ktorá sa tu práve zjavila, mi položila ruku na rameno.

„V piatok prišiel. Je to nový žiak. Volá sa Colin. Chodia spolu,“ prezradila mi Alice šepotom. Pohľad na nich dvoch ma ubíjal. Najradšej by som toho Colina zabil, odtrhol mu hlavu. Najhoršie na tom bolo, že som ho z nej cítil. Robili to určite dnes ráno. Aj tá myšlienka ma ubíjala, že bola v posteli s niekým iným. Preboha, Edward! Prečo ti to tak vadí? Veď ti na nej nezáleží. Nemiluješ ju!

Moja myseľ ma napomínala. Ale čo ak áno? Čo ak som sa do nej naozaj zamiloval? Nie! To nemôže byť pravda! Nemohol som sa do nej zamilovať.

„Haló! Zem volá Edwarda!“ Alicin hlas ma vytrhol z premýšľania. Mávala mi pred tvárou rukou. Keď si všimla, že ju vnímam, prehovorila: „Ty si sa do nej fakt zamiloval.“

„Nezamiloval!“ namietal som. Alice sa zaškerila. Stále som tých dvoch prepaľoval pohľadom, ako sa bozkávali neďaleko od nás.

„Ale áno. Len si to nechceš priznať.“ Krivo som sa na ňu pozrel. „Edward… Jasper vie, že k nej niečo cítiš. Okrem toho, že ju chceš zabiť. Niečo ťa k nej ťahá.“ Možno mala pravdu, ale to som nemohol pripustiť. Ako by som sa mohol zamilovať do takej šľapky? Veď sa vyspala s každým na škole!

„Alice, nič k nej necítim. A basta!“ ukončil som náš rozhovor a vybral som sa na ďalšiu hodinu. Došiel som do triedy a sadol som si do poslednej lavice pri okne. Po pár minútach to triedy vošla Isabella v čiernych kožených minišatách. Až vtedy som si uvedomil, že mám biológiu. A k tomu s ňou sedím!

Ladným krokom prešla k lavici a sadla si na stoličku vedľa mňa. Snažil som sa ignorovať tú páľavu v mojom hrdle.

„Keďže si sa na naše rande vykašľal, našla som si náhradu,“ začala.

„Hneď sa vrháš po nováčikovi. Len ďalší, ktorého využiješ,“ zavrčal som v tichosti, aby ma počula len ona.

„Tak to sa mýliš. Colin je skvelý. A je to môj priateľ,“ oponovala a usmiala sa. Neviem, či sa pokúšala ma naštvať, ale darilo sa jej to. Založil som si ruky na hrudi a odvrátil pohľad.

Po biológii, ktorú som prežil, ma zastavila Jessica. V mysli som zistil, že chce využiť šancu, aby vyhrala päťsto dolárov. Vtom sa mi vnukol úžasný nápad. Keď si už Isabella začala hru Žiarlivosť, rád si ju zahrám.

„Ahoj,“ pozdravila ma s úsmevom.

„Ahoj,“ opätoval som jej pozdrav a zároveň aj úsmev. Nenápadne som sa pozrel ponad jej rameno na žiarliacu Isabellu, ktorá stála na druhej strane. Aj keď som jej do mysle nevidel, vedel som, že sa bojí. Bojí sa, že prehrá stávku.

„Nebol si tu minulý týždeň. Prečo?“ opýtala sa so záujmom.

„Chytila ma viróza,“ odpovedal som.

„Chudáčik. Ale teraz ti už je dobre, že?“ Iba som prikývol. „A… Nešiel by si so mnou do kina? Dnes.“ S ňou a do kina? To je nočná mora! Ale kvôli hre to musím spraviť.

„Prepáč, ale na dnes mám už program. Čo tak zajtra?“ navrhol som.

Zajtra? Tak to len dúfam, že ma nepredbehne. Ale veď nemá šancu. Som oveľa krajšia, bystrejšia, sebavedomejšia. A taktiež moje prednosti sú väčšie, čo mi nahráva, doliehali ku mne jej myšlienky. Nefandi si.

„Skvelé!“ vyhŕkla. „Takže zajtra…“

„Prídem po teba.“ Usmiala sa.

„Tak sa maj,“ povedala a odišla.

 

Keď sa skončila posledná hodina, z triedy som vyšiel posledný. Zrazu ma chytila teplá ruka za moju ruku, ktorá patrila Isabelle. Zatiahla ma za dvere triedy a pritlačila ma o stenu. Ja som sa na ňu šokovane díval. Vtom ma náruživo pobozkala. Akoby mnou prešiel elektrický prúd. Jej mäkké pery sa dotýkali tých mojich. A k tomu tá jej nádherná vôňa… Bol to neopísateľný zážitok a zároveň nádherný.

„Teraz uvidíme, či to bude Jessica,“ šepla po tom, čo sa odtiahla a odkráčala preč. Stál som tam ako oparený. Až po niekoľkých sekundách som sa dokázal odlepiť od steny. Pomaly som vstrebával, čo sa vlastne stalo.