3. kapitola
Keď som sa so Samanthou dohodla, vrátila som sa spolu s Jessicou domov. Áno, ja mám domov! Síce nie trvalý, ale aspoň na nejaký čas.
Aké je to zvláštne. Jess poznám len jeden deň a už u nej bývam, sme ako dobré kamarátky. No to len vďaka jej povahe, keďže je taká priateľská a ochotná. Zároveň je s ňou zábava, pozitívna nálada ju vari nikdy neopúšťa.
Požičala som si jej notebook a hľadala prípravy drinkov. Jess už musela ísť do práce. Je piatok a v takýto deň mávajú najviac ľudí, ale vráti sa už o piatej, kedy ja budem musieť ísť do práce. Ešte v živote som nepracovala. Je pravda, že som mala nejaké brigády, ale normálnu prácu som nemala. Vlastne je to len skúška a ak sa mi bude dariť, tú prácu získam, čo teraz súrne potrebujem.
Na internete som si našla všetko, čo som potrebovala. Zapamätala som si presnú prípravu zopár takých hlavných drinkov. Učenie mi aj na škole celkom išlo, bola som považovaná za šprta. Ale čo ja som mohla robiť, než čítať rôzne knihy zo školskej knižnice? Okrem učenia a upratovania som ani nič nerobila. Občas som si sadla do obývačky a chvíľu pozerala televízor, ale sledovať baseball či hokej ma nebavilo. Preto som radšej išla vonku a čítala, či len si užívala chvíle na čerstvom vzduchu.
Už pol hodinu pred piatou vtrhla do bytu Jess. Celá bola zadýchaná.
„Ani si nevieš predstaviť koľko je tam ľudí, budem sa tam musieť vrátiť, len čo ťa odveziem. Už si hotová?“ pýtala sa, keď vošla do obývačky. Postavila som sa a prikývla, bola som pripravená ísť. „Počkaj. Ty chceš ísť v tomto?“ Neveriacky si ma premeriavala.
„Čo je na tom zlé?“ nechápala som. Mala som na sebe to, čo ráno. Veď je to normálne oblečenie. Čo jej na tom môže vadiť?
„Všetko! Ideš do baru, budeš pracovať ako barmanka. Nemôžeš mať oblečené na sebe niečo také.“ Krútila popri tom hlavou.
„Ale ja nič iné nemám,“ posťažovala som sa. Je to vlastne pravda. Mala som zopár modrých riflí, obyčajné tričká a pár mikín. Šaty som mala dávno, už si ani nepamätám. Ale nejaké kokteilové či plesové som na sebe v živote nemala. Bohužiaľ, žila som v nie práve najbohatšej rodine. A keďže sme žili len z otcovho platu, nemohli sme si hocičo kúpiť.
Najprv sa zatvárila šokovane, ale nato na mňa kývla rukou a niekam sa vybrala. Šla som za ňou.
Vstúpila som do jej izby, kde sa Jessica hrabala vo svojej skrini. Izbu mala takmer rovnakú ako ja, len ju mala viac vyzdobenú rôznymi dekoráciami.
Zrazu do mňa hodila niečo mäkké. Raz sa to zopakovalo. Pozrela som si, čo to vlastne do mňa hodila. Boli to tmavomodré kraťasy a k tomu bledo oranžový čipkovaný top alebo ako to nazvať… Mohlo to byť vysoké nanajvýš dvadsať centimetrov.
„To si mám akože obliecť?“ opýtala som sa šokovane. Veď väčšia časť môjho tela bude odhalená ako zakrytá.
„A k tomu tento náhrdelník,“ ignorovala moju otázku a do ruky mi vložila náhrdelník so širokým krížom. Nebolo to kresťanské. Skôr také… gýčové.
„To si neoblečiem!“ protestovala som. Jess sa na mňa obrátila s rukami založenými na hrudi.
„Bella, ideš do baru, nie niekam sa prejsť. Nemôžeš tam ísť takto oblečená. Vieš čo je to bar?“
„Viem, ale…“ Nedopovedala som, lebo ma prerušila.
„Žiadne ale. Obleč si to a uvidíme.“ Povzbudivo sa na mňa usmiala a dotlačila ma do mojej izby. Následne za mnou zatvorila dvere. Dívala som sa na tie malé kúsky látok. Pokrútila som hlavou. To bude na mne príšerne vyzerať. A k tomu ten prívesok…
Oblečená som vyšla z izby, aby som sa ukázala Jessice, aj keď som sa hanbila. Ako môže niekto nosiť toto na sebe? Nepochopím.
„Wow! Toto je už iná káva.“ Jess sedela na gauči, no ako náhle som prišla, postavila sa. „Môže sa ísť!“ povedala radostne.
„Ja v tomto nikam nejdem! Vyzerám ako… idiot.“ Síce som sa nevidela v zrkadle, ale určite to na mne vyzerá hrozne. Naopak Jess v tom určite musí vyzerať oveľa lepšie.
„Blázniš? Pokojne zbalíš nejakého chalana. Len tomu chýba…“ Niekam odbehla, no hneď sa aj vrátila s malou kozmetickou taštičkou. Vybrala z nej špirálu a lesk na pery a strčila mi to pred nos.
„Akože sa mám namaľovať?“ spýtala som sa hlúpo. Čo iné by odo mňa chcela. Pretočila očami a prikývla. „Ale… Ja sa neviem maľovať.“
Sprvu sa na mňa dívala, potom sa zhlboka nadýchla a povedala:
„Tak ťa namaľujem ja.“
Musím uznať, že špirála a lesk na pery robili divy. Špirála mi pekne zvýraznila moje zelené oči. To mi pripomenulo tie tri dievčatá z reštaurácie. Úplne mi pripomínali tie ich. Náhoda.
Jessica mi chcela nanútiť nejaké topánky na podpätku, ale svojich tenisiek som sa nevzdala. Predsa, budem za pultom a nik mi nedovidí, čo mám na nohách. Obliekla som si na to ešte svoju mikinu, aby som vonku za tú chvíľu vonku nezmrzla.
Za desať minút sme už stáli pred tým barom. Mala som trému, že niečo rozbijem, rozlejem, či sa pomýlim.
Pokoj, musíš sa upokojiť. Všetko dopadne dobre, nahovárala som si.
Spolu s Jess sme vošli dnu do toho baru, kde nebolo bohvieako veľa ľudí. Oproti ránu tu svietili svetlá a hrala hudba. Pri bare nás už čakala Samantha, s ktorou sme sa zvítali. Predstavila ma s jednou čašníčkou menom Anna s krátkymi blond vlasmi.
Keďže sa Jess už musela vrátiť späť do práce, vzala mi moju mikinu, aby som ju náhodou nemala oblečenú, popriala mi veľa šťastia a zmizla.
Samantha mi poukazovala bar, čo sa kde nachádza. Bola celkom milá, až na to, že sa na mňa ani raz neusmiala. Vari proti mne niečo mala? Čím som ju hneď tak odradila? Svojím výzorom? Alebo štýlom obliekania? Len ona vie.
Za pár minút som už obsluhovala za barom. Našťastie tu nebolo veľa ľudí. Často za mnou prišla Anna s nejakou objednávkou, pretože ľudia nesedeli len pri barovom pulte, ale aj v takých boxoch, či pri stoloch s vysokými stoličkami. Len jeden sedel pri bare. Nejaký starý chlap, ktorý si ma stále premeriaval pohľadom a objednával si jeden pohár vodky za druhým.
Zatiaľ mi to celkom šlo. Mala som pripraviť aj pár tých drinkov, ktorých prípravu som sa naučila z internetu. A podarilo sa. Väčšinou si objednávali vodku, whisky či nejaký taký alkohol.
Začala som si zvykať. Dokázala som si predstaviť, že by som tu pracovala. Postupne sa bar napĺňal ľuďmi, ale neskôr sa začal aj vyprázdňovať.
Už bolo pár minút po jedenástej. Ešte to tu musím vydržať do jednej.
Keď sa zrazu rozvíril vzduch, niekto vošiel do baru. Ako vždy, zodvihla som k dotyčnému či dotyčným hlavu. Čas sa zastavil a ja som len oparene hľadela na neho. Ten, kto tu práve vošiel musel byť anjel alebo nejaký známy model, pretože vyzeral… Nádherne. Jeho medené vlasy rozhádzané na všetky svetové strany, črty jeho tváre, kontúry jeho pier. A tie zlaté oči… Ach. Bol okúzľujúci. Na sebe mal čiernu koženú bundu a obyčajné rifle.
Vtom sa pozrel mojím smerom. Okamžite som sklopila hlavu, vlasy mi zahalili tvár. Tvárila som sa, že utieram poháre a len nenápadne ho sledovala ako sa vybral ku voľnému stolu.
„Počúvaš ma?“ vytrhol ma z premýšľania Annin hlas. Až teraz som si všimla, že sa naštvane opiera o pult. „Ďalšie dva poháre whisky,“ povedala mrzuto. Rýchlo som vzala dva poháre, nasypala do nich ľad a naliala whisky. Aké vtipné. Pracujem v bare, kde narábam s alkoholom, pričom ja sama ho ešte nemôžem piť, keďže mám len osemnásť.
Položila som poháre s whisky na jej tácku a s tichým konečne odišla. Vydýchla som si.
Pohľadom som vyhľadala jeho. Vtom sa môj pohľad stretol s tým jeho, napriek tomu, že sedel ďaleko. Nato k nemu prišla Anna a iba sa naňho usmievala – snažila sa ho zbaliť. No kto by sa o to nepokúsil, veď vyzerá neodolateľne, je to fešák.
Zahliadla som iba ako pozrel na ňu, pokrútil hlavou a svoj zrak znova uprel na mňa. Ale mňa už čakal ďalší zákazník sediaci pri bare.
„Čo si dáte?“ spýtala som sa muža, ktorý mohol mať približne štyridsať. Muž sa na mňa pozrel smutnými očami a prehovoril:
„Cosmopolitan.“ Pripravila som, čo si pán želal a položila som pred neho pohár s jeho drinkom. Zdal sa mi nejaký skormútený.
Aj by som sa ho na to spýtala, keby som nezahliadla jeho na samotnom konci baru. Asi sa za ten čas premiestnil. Díval sa mojím smerom. Keďže ja obsluhujem pri bare, mala by som sa ho spýtať, to je moja práca. Znervóznela som už len pri predstave, že sa mám k nemu ozvať.
Veď nie si padavka! Choď za ním a spýtaj sa ho to, čo každého zákazníka.
Zhlboka som sa nadýchla a vydala sa za ním. V bruchu mi akoby poletoval kŕdeľ motýľov. Čo sa to so mnou deje? Veď aj on je len obyčajný človek.
Obyčajný? On je Boh! Najkrajší chlap v tejto galaxii.
„Čo… Čo si dáte?“ koktala som, ale snažila som sa znieť vyrovnane. Zodvihol hlavu a zadíval sa mi do očí. Konečne som tie jeho videla z blízka. Boli to dve nádherné jazerá tekutého zlata. Bola som v nich lapená, bola som v pasci, niet úniku. Nedokázala som od neho odtrhnúť pohľad. Akoby ma ovládalo jeho čaro.
Doslova som zabudla dýchať, ako som bola ohúrená jeho krásou.
„Vodu,“ povedal zamatovým hlasom a jemne sa na mňa usmial. Iba som prikývla a dala mu pohár čistej vody.
Potrebovala som to vydýchať, preto som sa od neho vzdialila a utierala poháre a pult. Napriek tomu som na sebe cítila jeho pohľad.
Nebuď srab! Ukáž svoju odvahu a nehanbi sa!
Zodvihla som svoju hlavu a naozaj sa na mňa pozeral.
„Čo?“ spýtala som sa ho nechápavo. On len pokrútil hlavou, postavil sa a sadol si na barovú stoličku hneď predo mnou.
„Ako dlho tu pracujete?“ vyzvedal. Prečo ho to zaujíma? Ale barmani sa rozprávajú so zákazníkmi, tak ak sa chce rozprávať, má to mať.
„Dnes som tu prvýkrát a len na skúšku,“ priznala som.
„Takže ste nová,“ skonštatoval. Nemo som prikývla so sklopeným pohľadom. „Odkiaľ ste?“ pýtal sa. Nepatrne som sa pousmiala. Ten je ale zvedavý…
„Z Kalifornie. A čo vy?“ Keď už som mu ja čosi o sebe prezradila, teraz je na rade on.
„Ja som z Chicaga a tu som sa nasťahoval len pred pár mesiacmi.“ Všimla som si jeho neprítomný pohľad, spomínal.
„A prečo ste sem prišli?“ Naďalej sme si vykali, mne to vôbec neprekážalo. Bolo to celkom vtipné.
„Proste, zmena je život,“ usmial sa a mne sa dych zadrhol niekde v pľúcach. Čo to ten chlap so mnou robí? No, chlap… Skôr mladý muž, pretože vyzeral nanajvýš na osemnásť, ale zároveň sa správal… Kto by mi v tejto dobe vykal? Možno ľudia zo začiatku minulého storočia, ale tí sú už určite mŕtvi. „A vy? Prečo ste prišli práve sem?“
Nálada mi poklesla, pretože mi tým len pripomenul moju nevlastnú rodinu. Tak mi nesmierne chýbali. Sužovalo mi vnútro pri spomienke na to, že ich už asi nikdy neuvidím, že ich neobjímem. Ublížili mi, ale spomienky na nich boleli. Chcela by som sa schúliť a vyplakať v matkinej náručí, aj keď to nie je moja vlastná matka. Starali sa o mňa celých osemnásť rokov a ja som ich len tak opustila…
„Deje sa niečo?“ vytrhol ma zo zamyslenia ten zamatový hlas. Zodvihla som hlavu, oči som mala zaplnené slzami.
„Nie,“ pokrútila som hlavou.
„Hej! Nevykecávaj sa a pracuj!“ ozval sa sprava hlas Samanthy a ja som sa na ňu vystrašene pozrela. Potom som sa ešte rýchlo ospravedlňujúco usmiala na toho chlapa a išla sa venovať tomu zákazníkovi, ktorý si objednal Cosmopolitan.
„Dáte si ešte niečo?“ opýtala som sa ho.
„Whisky. Dvojitú,“ povedal stroho. Rýchlo som mu do čistého pohára naliala, čo chcel a položila pred neho pohár s whisky. Pohár od Cosmopolitanu som vzala a umyla ho. Nedalo mi nespýtať sa ho, čo je dôvodom jeho smútku.
„Stalo sa vám niečo?“ opýtala som sa ho neisto. Nevedela som, čo od neho čakať.
Zadíval sa na mňa pohľadom plným smútku. Prišlo mi ho ľúto, určite sa kvôli niečomu trápil. Odpil si z pohára, položil ho na pult, no naďalej ho držal a díval sa naň.
„Manželka… Ona ma dlhší čas podvádzala a chce sa… Chce sa rozviesť,“ hlas sa mu triasol a na konci ho premohol žiaľ, až sa rozvzlykal.
„Och, to mi je ľúto.“ Neskutočne mi ho bolo ľúto, až som ho chcela objať. Ale je cudzí.
Keď som opäť zahliadla Samanthu. Už som myslela, že ma bude znova napomínať, ale tentoraz sa dívala na neho. Na toho chlapa s bronzovými vlasmi. Nechápala som. Vadilo jej, keď som sa s ním rozprávala, ale to, že som sa rozprávala s týmto chlapíkom jej očividne nevadilo. Divné…
Práca sa pomaly schyľovala ku koncu a taktiež sa aj bar vyprázdňoval, keďže za chvíľu sa zatvára. Bola som už celkom unavená. Teda som bola rada, že konečne pôjdem domov. Síce som bohvieako nedrela, ale stáť tu, nalievať,… Proste chcela som už spať.
No stále tu ešte sedel ten zlato oký chlap. Naozaj zvláštna farba očí. Ale keď ma moja šéfka fialové oči, tak prečo nie zlaté? Možno má niekto aj ružové. Nie, to by bolo už fakt čudné. No možno červené. Tie má akurát Dracula.
„Už môžeš ísť, ja tu to potom zavriem,“ informovala ma Samantha. Iba som prikývla a vybrala sa von z baru. Ten chlap vyšiel za mnou. Možno to, že som vyšla, znamenalo, že sa zatvára a aj on je nútený odísť.
Vtom zafúkal studený vietor, ktorý ma chladil na celom odhalenom tele. Kde je, doparoma, Jessica?! Ona mi vzala moju bundu a takisto by ma tu mala čakať. Začala som si šúchať ramená, aby mi nebola taká zima.
„Nie je vám zima?“ ozval sa. Otočila som sa. Stál neďaleko za mnou.
No nie, je mi strašne horúco, nemáte vodu, aby som sa schladila?
Bože, z tej zimy mi začína šibať!
Neodpovedala som, len ďalej som tam stála, dívala sa na začiatok ulice a dúfala, aby sa tu konečne objavila Jess aj so svojím žltým autom.
Keď si ten chlap náhle vyzliekol koženú bundu a chcel mi ju položiť na ramená.
„Ďakujem, ale to nie je potrebné,“ povedala som a odtiahla sa. On sa ale priblížil.
„Ale je. Nechcem, aby ste tu zmrzli,“ odporoval a položil mi svoju bundu na ramená. V tom momente ma do nosa udrela sladká a opojná vôňa škorice a medu s vôňou lúčnych kvetín. Bola to dokonalá vôňa, až sa mi zdalo, že len snívam. Ale to voňala jeho bunda.
Bol naozaj milý. Len nech nie je úchyl.
„Nepotrebujete odvoz?“ opýtal sa. Pokrútila som hlavou. „Odveziem vás.“ Znova som nesúhlasne pokrútila hlavou. To neprichádza do úvahy.
„Ja už mám odvoz zaistený.“ Sarkasticky sa uchechtol.
„Nevyzerá to tak,“ poznamenal. Pretočila som nad tým očami. „Naozaj nepotrebujete odviezť?“ položil mi tú istú otázku.
„Nebudem vás tým zaťažovať,“ nesúhlasila som, ale on sa nedal odbiť.
„Aké zaťažovanie? Rád by som vás odviezol.“ Otočila som sa k nemu čelom.
„Z ktorého storočia ste? Dnešní mladí ľudia si už dávno nevykajú.“ Hlavu som naklonila jemne nabok.
„Chcem byť iba zdvorilý,“ usmial sa a mne srdce vynechalo úder. Díval sa mi do očí, ja som sa v tých jeho topila. „Takže?“
Možno by nevadilo, keby ma odviezol. Veď to nie je veľmi ďaleko. Ale… Kde ja vlastne bývam? Sakra, ja neviem, kde bývam! To snáď nie je možné.
„Eh… Ja neviem, kde bývam,“ priznala som sa, sklonila hlavu a cítila, ako sa mi do líc nahŕňa krv. Tak toto je vážne trapas.
„Môžete ma navigovať.“ Až teraz som si všimla, že je len v šedom tričku, ktoré mu obťahovalo dokonale vypracované svaly. Možno je to vážne úchyl. Ale krásny úchyl.
Napriek svojím obavám som súhlasila. Pešo som sa bála viac ako ísť s ním. Vybral sa k luxusnému čiernemu Volvu zaparkované neďaleko od nás. Išla som hneď za ním. Vážne bol zdvorilý, pretože mi otvoril dvere ako gentleman. To sa v tejto dobe cení. Následne už sedel na mieste šoféra.
Je zvláštne byť v takej blízkosti úplne cudzieho človeka. No za to bol príťažlivý a nevyzeral, že by mal so mnou zlé úmysly.
Presne som ho navigovala, kde má odbočiť, až zastavil pred tým bytom, ktorého číslo som si všimla až teraz, no názov ulice stále neviem. Budem sa to musieť Jess spýtať. Nemôžem predsa nevedieť, kde bývam. Dúfam, že si o mne nemyslí, že som bezdomovec, keď som mu ani len číslo bytu nevedela povedať.
„Ďakujem vám za odvoz,“ povedala som a podala mu jeho bundu.
„Nie je za čo,“ usmial sa tým svojím nádherným úsmevom. Vystúpila som z auta a vybrala sa cez ulicu ku vchodu. Niečo sa mi nepozdávalo…
Kde je Jessicino auto?
