Bella, kroť sa! – 16. kapitola

16. Kapitola

Zostal som tam kľačať zdrvený z jej odpovede. Povedala nie. Ako? Prečo? Myslel som si, že som bol pripravený na tú odpoveď, ale keď sa to naozaj stalo, bolelo to oveľa viac, ako pomyslenie na to. Vari ma nemiluje? Moje mŕtve srdce ma bolelo, ako nikdy predtým.

Rýchlo som sa zodvihol, krabičku schoval späť do vrecka na obleku a rozbehol sa za Bellou. Dostihol som ju ešte na schodoch. Chytil som ju za ruky a nedovolil jej odísť. Z očí jej tiekli slzy. Ten pohľad ma ubíjal. Srdce jej bilo na plné obrátky.

„Bella,“ prehovoril som k nej polohlasom. Konečne sa prestala zmietať a pozrela sa mi do očí. V tých jej bolo toľko emócií, až som ich nedokázal rozoznať. Ale jednu áno. A to je smútok.

„Prepáč, ja nemôžem,“ zavzlykala. Každý jej vzlyk bol bodnutím do môjho srdca. Aj keď jej odpoveď bola oveľa viac zdrvujúca, musela predsa len mať nejaký dôvod, ktorý sa budem snažiť v najbližších minútach z nej dostať.

„Prečo? Povedz mi, prečo?“ Jednu ruku si vymanila z môjho zovretia a utrela si stekajúce slzy. Vzlyky na chvíľu ustali.

„Ty si to nepochopil? Kým by sa svadba vôbec stihla zariadiť, už by zo mňa bola obrovská guľa, ktorá by ani nedokázala chodiť, len by sa váľala!“ hysterčila. „A potom, už nie je čas. Nie je isté, či pôrod prežijem.“ Vzlyky sa vrátili a ona si sadla na schod. To je ten dôvod? Len kvôli tomu, že by sme ju nestihli včas zariadiť? Takže ma miluje?

Sadol som si k nej a pohladil ju po chrbte.

„Bella, ak to bude potrebné, premením ťa,“ povedal som zmierlivo. Prudko otočila smerom hlavu ku mne a v očiach sa jej zablysol hnev.

„Jasné, ani sa ma nespýtaš na názor, či vôbec chcem byť upírom. Robíš rozhodnutia poza môj chrbát!“ Postavila sa a chcela sa vydať na útek, ale včas som ju zastavil.

„Bella,“ začal som, no ona sa na mňa nepozrela. „Samozrejme by som to bez tvojho súhlasu nespravil. Len… ja si nedokážem predstaviť, že by si tu už nebola, že by som ťa už nikdy neuvidel, nemohol by som sa ťa dotknúť,…“ Pomaly sa otočila a po hneve už nebolo ani náznaku. Jej pohľad razom zmäkol. Padla na kolená.

„Ja… ja som taká hlupaňa. Prepáč. Robím nerozvážne rozhodnutia.“ Hlas sa jej lámal. Pomohol som jej postaviť sa. Jemne som ju pohladil po tvári. Náhle mi jej bolo ľúto. „Mohli by sme to zopakovať?“ opýtala sa a mne tým vyrazila dych. Rýchlo som si kľakol na úzkom schode na jedno koleno a vybral krabičku. „Nie tu.“ Samozrejme, veď ju nebudem žiadať o ruku na schodišti.

Vrátili sme sa na strechu. Bella si utrela tvár ešte od zvyšných sĺz. Pokľakol som na jedno koleno a už po druhýkrát otvoril tú krabičku. Jej srdce vynechalo jeden úder, pri pohľade na ten prsteň.

„Isabella Mária Swanová, milujem ťa najviac na svete a dal by som za teba aj svoj život. Sľubujem, že ťa budem milovať a ctiť naveky. Preukážeš mi tú česť a staneš sa mojou ženou?“ zopakoval som tú frázu a čakal na jej odpoveď.

„Áno,“ vyriekla. Ústa sa mi roztiahli do širokého úsmevu. Učinila ma tým najšťastnejším mužom na svete. Mal som chuť skákať od radosti. Chcel som to vykričať celému svetu. Moja radosť bola neopísateľná.

Na prstenník na ľavej ruke som jej navliekol prsteň. Kútiky jej úst sa jej nadvihli. Postavil som sa a prisal sa na jej mäkké a poddajné pery. Už to nie je len moja priateľka, je to moja snúbenica.

Po nádherných minútach som sa odtiahol. Jej oči žiarili šťastím.

„Bella, chceš so mnou tráviť večnosť, ak to bude nutné?“ položil som jej ďalšiu dôležitú otázku.

„Je jedno, či to bude nutné alebo nie. Chcem byť s tebou navždy,“ šepla s úsmevom na perách. „Len mám jednu podmienku – svadba bude až po premene.“ Prikývol som na súhlas.

„Berieš to tak ľahko. Myslím tú premenu. Nechcem ti nahnať strach, ani nič podobné, ale sú to tie najväčšie múky. Je to akoby ťa pálili zaživa,“ prezradil som jej. Viem, aké je to hrozné. Neviem si predstaviť, že by to prežívala aj ona. Bude si pri tom želať zomrieť. Z toho vyplýva, že som sebecký. Keďže chcem, aby bola so mnou po zbytok večnosti.

Zorničky sa jej rozšírili. Ako som predpokladal – vyľakal som ju. No nemohol som ju klamať. Musela vedieť pravdu.

„Kvôli tebe podstúpim čokoľvek.“ Niet šťastnejšieho upíra na svete.

„Milujem ťa,“ zašepkal som. Po celý čas som ju držal okolo pása. V tých šatách bola naozaj úchvatná. Ona je nádherná, aj keď ma na sebe rifle a tričko.

„Milujem ťa.“ A vášnivo ma pobozkala na pery. Moja malá dračica.

 

Bella:

Som zasnúbená s Edwardom Cullenom! Bože… Lietala som v oblakoch. Nebrala som žiadne drogy ani nič iné. Bola to len metafora. Proste tak som sa cítila. Skôr mi to pripadalo ako sen, nie realita.

Áno, moja prvá reakcia bola fakt hlúpa. Len som si nedokázala prestaviť, že pôjdem uličkou smerom k Edwardovi v svadobných šatách – ak by som sa do nejakých vôbec zmestila – s obrovským bruchom. Bola to doslova hororová predstava.

K tomu som súhlasila s premenou. Síce ma trocha vystrašil tou vetou: Je to akoby ťa pálili zaživa. Absolútne si to nedokážem predstaviť. Akurát čarodejnice upaľovali pred niekoľkými storočiami.

Koniec večera sme zavŕšili samozrejme v posteli. Mala som na sebe jedno z tých košieľok, ktoré kúpili Alice a Rose. Edwardovi sa to naozaj páčilo.

Dnes, teda utorok, som ho opäť poslala do školy. Aj keď sme boli čerstvo zasnúbení. Tie dve nákupné maniačky z toho boli nadšené. Keby sa to dozvedela Jessica, hneď by to roztárala po celom meste. Našťastie som s ňou nebola v kontakte. Dnešný deň som trávila v obývačke, ale iným spôsobom. S Rose a Alice sme spoločne vyberali mená pre dieťatko. No, skôr ja som vyberala, ony mi to buď schválili, alebo zamietli.

„Ak to bude chlapec, tak jednoznačne Edward,“ povedala som a pohladila sa po už celkom veľkom bruchu. Pritom sa mi na prste zaleskol prsteň. Bol taký nádherný.

„A ak to bude dievčatko?“ opýtala sa Alice a nedočkavo čakala na môj návrh.

„Ak to bude dievčatko, tak… To je ťažšie,“ posťažovala som sa so smiechom. Tie dve sa priadli. Chvíľu som uvažovala. Vtom sa mi vnukol taký malý nápad. „Čo tak Renesmee?“ navrhla som. Obe sa na mňa pozreli ako na čudáka. Áno, bolo to také dlhšie meno.

„Rene… smee?“ zopakovala Rose. Prikývla som.

„Rozmýšľala som a napadli ma mená matiek. René a Esme. A spojením vzniklo Renesmee,“ vysvetlila som im.

„Aká si kreatívna,“ pochválila ma Alice. Pravda. To sa u mňa často nevidí. Všetky sme sa začali smiať.

 

Večer všetci išli na lov, až na Emmetta, ktorý ostal so mnou. Dosiaľ sme sa nikdy nerozprávali. Len raz v škole, čo som mu povedala, že ani on nie je na zahodenie. Takže jeho prítomnosť v obývačke mi nebola bohvieako príjemná. Celý čas ma pozoroval, ja som sa snažila jeho pohľadom vyhýbať.

V televízii práve začínal zápas hokeja.

„Máš rada hokej?“ spýtal sa ma. Šokovalo ma, že sa vôbec ku mne ozval.

„Eh… ani nie,“ odpovedala som placho. Vyvalil oči. Následne sa široko usmial.

„Neboj, hneď si ho zamiluješ.“

 

Musela som uznať, že s Emmettom bola zábava. Bol taký… optimistický. A mal pravdu. O desať minút som s ním už napínavo sledovala zápas. Nejako to dokázal. Bavilo ma to.

„Góóól!“ vykríkli sme súčasne, keď tím, ktorému sme fandili, skóroval a prudko vyskočili na nohy. Spolu sme si tľapli. Trávenie času s ním nebolo také hrozné, ako som očakávala.

Bol to priamy prenos z majstrovstiev sveta, takže ten zápas bol dôležitý.

Náhle do obývačky vstúpil Edward, ktorý sa práve vrátil z lovu. My dvaja sme mu veľkú pozornosť nevenovali, keďže sa odohrávali posledné minúty a bola remíza. Cítila som, že si vedľa mňa sadol a objal ma, no moje oči boli prilepené na televízii.

„Bella?“ šepol mi do ucha.

„Pšššt!“ upozornila som ho. Musíme vyhrať! Za hodinu sa zo mňa stala fanúšička hokeja. Kto by to o mne povedal?

Opäť sme skórovali, na čo som zasa vyskočila na nohy, tľapla si s Emmettom a následne aj s Edwardom, ktorý sa na mňa len udivene díval.

 

„Takže Emm mi z teba spravil hokejovú fanúšičku?“ opýtal sa Edward, keď sme ostali sami v obývačke. Sedela som v Edwardovom náručí a užívala si to.

Zápas sme vyhrali a s Emmettom sme si sľúbili, že raz to pôjdeme osláviť. Síce neviem ako. Veď upíri piť alkohol nemôžu. Alebo áno? Uvidím…

„Asi áno,“ odpovedala som s úsmevom.

„Dnes sme ešte neboli ani chvíľku sami,“ smutne si povzdychol. Pohladila som ho po tvári.

„Ale veď teraz sme sami.“ Uchechtol sa. Nechápavo som stiahla obočie.

„Až na to, že nás všetci počúvajú. Ale to som nemal namysli. Musím stále chodiť do školy?“ opýtal sa a ja som sa mu zahľadela do jeho zlatých očí. Jeho pohľadu sa nedalo odolať. Mal ma vo svojej moci.

Iba som pokrútila hlavou zľava doprava.

„Dobré dievča,“ pochválil ma a jemne ma pobozkal na pery. Keď sa odtiahol, začalo mi dochádzať, čo som práve spravila.

„To neplatí! Opantávaš ma!“ namietala som a nahnevane sa postavila s rukami skríženými na hrudi. Prekvapene zaklipkal očami.

„Opantávam?“ Na perách sa mu pohrával úsmev.

„Netvár sa, že o tom nevieš. Každú ľudskú ženu dokážeš opantať.“ Postavil sa tesne predo mňa.

„Takže ťa opantávam?“ opýtal sa a mňa ovial jeho mentolový dych. Ako hnev prišiel, tak rýchlo aj zmizol.

„Áno,“ šepla som omámená. A kým asi? No predsa ním. Všetky moje myšlienky sa točili okolo neho. Vnímala som len jeho tvár. Bol taký dokonalý, oproti mne. Jasné, veď je upír. Ako asi vyzeral, keď bol ešte človekom? Určite bol takisto taký okúzľujúci. Divím sa, že sa nezamiloval ani vo svojom ľudskom živote.

„Takže ti dnes bude stačiť, ak zvyšok večera strávime pri televízii?“ Nemo som prikývla. Pohladil ma po líci a ja som si to vychutnávala. Jeho koža bola taká hebká a zároveň studená a tvrdá. Do nosa ma udrela jeho vôňa. Bolo to lepšie ako akákoľvek kolínska. Bolo to pre mňa ako droga.

Sadol si späť na gauč, usmial sa na mňa a potľapkal na miesto vedľa seba. Opäť som už nebola v moci jeho pohľadu a ja som si všetko začala uvedomovať.

Zasa ma opantal! To snáď nie je možné!

Asi si všimol, že som už pri normálnom myslení, pretože nasadil psí pohľad. Znova potľapkal na miesto vedľa seba a ja aj napriek nevôli som si sadla.

„Bella,“ začal a ja som sa mu pozrela do očí, „nemusíme každý večer tráviť v posteli.“ Iba som si sklamane povzdychla. Na chvíľu sa zamyslel. „Do svadby už žiaden sex.“ Ústa sa mi otvorili dokorán po tom, čo povedal.

„Čože? To nemyslíš vážne! Šibe ti? Do svadby?! To nevydržím!“ Znova som stála na nohách a prepaľovala ho pohľadom. Ak to myslí vážne, bude ťažké ho zviesť. Ale vďaka tomu, čo nakúpili Rose a Alice bude krotký ako baránok.