Bella, kroť sa! – 15. kapitola

15. Kapitola

Víkend ubehol neskutočne rýchlo. No aspoň som ho strávila s tou najdôležitejšou osobou v mojom živote – s Edwardom. V sobotu sme išli do lesa, presnejšie do hôr. Nie na túru, ale chcel mi niečo ukázať. V ten deň slnko svietilo iba vo vyšších polohách.

Prvé, čo ma šokovalo, bola tá upíria rýchlosť. Edward ma niesol na chrbte a bolo to… Ako to nazvať? Proste tá rýchlosť bola neuveriteľná. Za niekoľko minút dokázal prebehnúť niekoľko kilometrov. Doniesol ma na lúku. Očarujúcu lúku, vystrihnutú ako z rozprávky. Plná farebných kvetín ožiarená slnkom. A ako druhé ma upútal Edward. Jeho pokožka sa na slnku trblietala. Akoby ju mal posiatu miliónmi diamantov. Vyrazilo mi to dych. Bol oveľa krajší a príťažlivejší. Ale to nebolo to hlavné. Mne to prišlo také nereálne. Celé to o upíroch. No bola to pravda.

Sedela som na tej lúke s Edwardom fascinovaná jeho pokožkou. Rozprával mi o jeho minulosti. Narodil sa v Chicagu minulého storočia. Vyprával mi o jeho živote, ako sa chcel stať vojakom a ako na mesto zaútočila španielska chrípka, ktorá neminula ani jeho rodinu. Ako prvý podľahol jeho otec, následne matka. Tá však pred svojou smrťou požiadala Carlislea, ktorý pracoval v miestnej nemocnici, aby zachránil Edwarda. A tak aj urobil, za čo som mu vďačná, inak by som ho nikdy nestretla. A možno by som chlapov nenávidela do konca svojho života. Nebola by to veľmi pekná budúcnosť. Umrieť sama…

Strávili sme tam väčšinu dňa. Hovoril aj o minulosti iných členov rodiny. O Jasperovi – býval kedysi vojakom, neskôr ho premenila akási Mária a potom s ňou budoval armádu upírov. O Carlisleovi – že má asi tristo rokov. Fúúú, tristo rokov existovať na tejto planéte? To si nedokážem predstaviť. Ešte hovoril o Emmettovi a najmenej sa zmieňoval o Alice, keďže tá sama o svojej minulosti nič nevie.

Potom prišli na rad nejaký Volturiovci. Niečo ako králi upírov. Vari tu vládne monarchia? A tí Volturci… vlastne Volturiovci mali niekoľko tisíce rokov. Vek členov gardy nebol až taký zarážajúci. Aj keď žiť tisíc, päťsto či tristo rokov je stále zvláštne.

Keď sa začalo stmievať vrátili sme sa domov…

Tak takýto jeden deň víkendu som strávila. Ten druhý som trávila doma.

Dnes – pondelok – ma Edward pozval na rande. Žiadne kino, tentoraz vraj pôjdeme do  reštaurácie. Neskutočne som sa tešila, až som skákala od radosti. Stanovil čas na sedem hodín večer. Polovicu dňa som prežila v obývačke, ako obvykle. Na verejnosť som radšej nechodila, aby ma nikto náhodou nespoznal, pretože by sa dozvedel to „malé“ tajomstvo. Určite by sa ten dotyčný – napríklad nejaký spolužiak – čudoval, ako som mohla za necelé dva týždne ako v šiestom mesiaci. Brucho mi za ten víkend rapídne vyrástlo. Možno za to môže Esme, že ma tak vykrmuje.

Už o druhej ma Alice vyháňala, nech sa začnem chystať. Ja som ju však neposlúchla. Tak o tretej doliezla Rose, ktorá ma už donútila ísť pripraviť sa.

„Nie je príliš skoro?“ opýtala som sa jej. Ona iba nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Nie. K tomu meškáme hodinu. Takže šup, šup do vane!“ prikázala mi. Pomalým krokom som došla do mojej kúpeľne, kde ma už čakala napustená vaňa.

O necelú hodinu som skončila v rukách tých dvoch módnych maniačok. Bola som ich pokusný králik. Začali mi sušiť vlasy, potom nasledovala tvár. Nanášali mi očné tiene, špirálu, rúž na pery,… Po dlhej dobe dokončili úpravu mojej tváre a pustili sa na vlasy. Ešte som sa nevidela v zrkadle, keďže ma k nemu nepustili. Bola som zvedavá na môj konečný vzhľad.

Keď som bola hotová, podali mi dlhé červené šaty. Boli úchvatné, ale… Nie je to na obyčajné rande príliš? Hodili sa skôr na nejakú výnimočnú udalosť. Vari je to nejaké dôležité rande? Začala som byť nervózna. Nevedela som, čo od toho rande mám očakávať. Ešte som si musela čierne topánky na vysokom opätku, ktoré s malými remienkami mi držali nohu. Boli obyčajné, ale k tým šatám sa hodili.

Oblečená a upravená som došla k zrkadlu a uvidela v ňom nádhernú očarujúcu dievčinu v dlhých krvavo červených šatách, ktoré na ľavej strane poli zdola až do polovičky stehien rozstrihnuté a dokonalo obopínali postavu tak, že mi to brucho nebolo veľmi vidieť. Výstrih tvaru V sa tiahol až pod prsia. Tá dievčina v zrkadle som bola ja. Musela som si priznať, že Rose a Alice odviedli skvelú prácu. Vlasy som mala vypnuté hore, dva pramene mi viseli pozdĺž tváre. Pery vynikali červeným rúžom.

„Si prekrásna,“ usmiala sa na mňa Rose v zrkadle. Alice iba prikývla na súhlas.

„Už sa teším na Edwardovu reakciu, keď ju uvidí,“ zasmial sa ten malý elf.

Musela som čakať ešte dvadsať minút, pretože som bola hotová skôr, ako som mala byť. Pochodovala som nervózne po izbe a premýšľala na tým, prečo by to rande malo byť také dôležité. Inak by ma tak neparádili, nie?

Niekto zaklopal na dvere a ja som ľaknutím nadskočila. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Dnu nakukla Rose.

„Už je tu,“ oznámila mi. Srdce mi silno udieralo do rebier – ešte z toho šoku, ale aj z nervozity z rande. Spolu s Rose som zišla dole, kde nás čakala len Alice. Popriali mi príjemný večer a ja som vyšla von z domu do tmavej noci. Jediné, čo tu žiarilo bol dom a svetlá čierneho Astona Martina. Úchvatné športové auto, ktoré malo určite veľkú hodnotu. Z toho auta vystúpil ten, na ktorého som čakala. Ten, ktorého som milovala. Edward.

Srdce mi pri pohľade na neho vynechalo jeden úder. Odetý v čiernom obleku pôsobil tak… okúzľujúco. Jeho alabastrová pokožka pri tom obleku vynikala. Pod oblekom mal tmavo červenú košeľu. Bože! Prečo mi všetko príde ako jeden nádherný sen? Je toto naozaj realita? Čo ak som iba v kóme a blúznim?

Pomalým krokom značne šokovaný podišiel ku mne a jednou rukou ma jemne pohladil po tvári. Uprene som sa mu dívala do jeho zlatých očí prekypujúcich láskou.

„Si nádherná,“ šepol a zľahka ma pobozkal na pery. Venovala som mu úsmev. Odprevadil ma k autu a ako gentleman mi otvoril dvere. Keď som nastúpila, zatvoril ich a o sekundu už sedel na sedadle šoféra. Prudko dupol na plyn a už si to mieril bohviekam. Určite nejdeme do nejakej obyčajnej reštaurácie. Aspoň myslím.

Celý čas zo mňa nespustil pohľad. Tešilo ma to. V duchu som sa poďakovala Alice a Rose za to, ako ma vymódili.

„Cesta je tam,“ upozornila som ho a ukázala smerom na predné sklo. Usmial sa a mne srdce znova vynechalo úder.

„Ja viem.“ A neprestal sa na mňa dívať. Hádam nás nezabije, keďže sa ani na chvíľu nepozerá na cestu. Otočila som hlavu a dívala sa lesy, okolo ktorých sme sa hnali veľkou rýchlosťou. Nie žeby mi to nejako prekážalo.

Viezli sme sa neurčitý čas. Možno pol hodiny alebo hodinu. Náhle mi podal modrú šatku a naznačil mi, nech si ju zaviažem okolo očí. Aj keď som nechcela, poslúchla som ho. Síce som prekvapenia nemala veľmi v láske, ale dnes to dajako prežijem.

O niekoľko minút som začula otvorenie a zavretie dverí. Zopakovalo sa to a ja som sprava ucítila závan jarného vetra. Následne ma niečie ruky vytiahli z auta. Pravdepodobne Edward. Nie pravdepodobne, ale určite. Keď už som stála pevne na nohách, niekam ma viedol. Dával mi inštrukcie ohľadom toho, kam mám ísť, aby som náhodou nezakopla.

Po dlhej a vcelku náročnej ceste, hlavne po schodoch to bolo ťažké, mi konečne dal šatku dole z očí. Otvorila som oči a dívala sa na miesto pred sebou. Boli sme na nejakej streche plnej ruží popínajúcich sa po vyšších stenách, ktoré boli za nami a takisto sa tam nachádzali dvere. Uprostred stál stôl pre dvoch aj so stoličkami a neďaleko od neho stálo čierne lesknúce sa krídlo. Nad našimi hlavami sme mali oblohu posiatu miliónmi hviezd.

Celá táto scenéria bola tak romantická a nádherná. Nedokázala som vydať zo seba ani hlásku, iba som nemo civela.

„Páči sa ti tu?“ opýtal sa ma. Otočila som hlavu smerom k nemu. Pokrútila som nad jeho otázkou hlavou.

„Pači? Veď je to tu nádherné… čarovné,“ povedala som a opäť si to tu obzrela.

„To som rád,“ usmial sa. Doviedol ma ku stolu a odsunul jednu stoličku, na ktorú som si sadla. On si sadol na stoličku oproti mne. O chvíľu nato sa tu zjavil čašník. Takže sme asi v nejakej reštaurácii. Milo sa na mňa usmial a položil predo mňa tanier so špagetami. Do dvoch prázdnych pohárov položených na stole nalial červené víno, ktoré držal v ruke. Poprial mi dobrú chuť a zmizol vo dverách. Edward nebol z jeho prítomnosti nadšený, všimla som si, ako sa uvoľnil, keď odišiel. Vari žiarlil? Tak to by sa mi páčilo. Čo je viac sexy ako upír menom Edward? No predsa žiarlivý upír menom Edward.

Tiež mi poprial dobrú chuť, za čo som mu poďakovala. Ale najprv sme si pripili. No skôr iba ja. Víno bolo lahodné.

Pustila som sa do jedenia špagiet. Nebola to taká obrovská porcia, akú mi dávala Esme z každého jedla. Edward ma celý čas pozoroval. Snažila som sa to nevnímať. Počas toho, ako som ja do seba pchala špagety, sa ma spýtal, aký som mala deň. A či ma Rose a Alice s tou úpravou nezničili. Pri tej otázke som sa zasmiala.

Špagety boli naozaj výborné. Keď som dojedla, vypila som aj Edwardov pohár vína. Jedine ja som sa tu napchávala, čo mi vadilo.

„Bude na tom dnes niekto hrať?“ opýtala som sa Edwarda, ukázala na krídlo a napila sa vína. Hádam sa neopijem. Iba prikývol postavil sa a sadol si ku krídlu. „Ty hráš?“ vypadlo zo mňa šokovane. Tiež som sa postavila a sadla si k nemu.

„Áno. Túto pesničku som zložil pre teba. Volá sa Bellina uspávanka,“ odpovedal. Čože? On mne zložil pesničku? Len a len mne? Azda snívam?

Jeho prsty sa rozleteli po slonovinovo bielych klávesoch. Z klavíra sa rinula nádherná hudba, ktorá ma dojala až k slzám. Bolo to nádherné a zložil to len pre mňa. Stále som tomu nemohla uveriť. Veď to je sen každej ženy. Cítila som sa taká… výnimočná.

Keď dozneli posledné tóny, po tvári mi stieklo pár sĺz.

„To je… nádherné,“ šepla som a pozrela sa do Edwardových zlatých očí. Celý tento večer bol nádherný a k tomu takéto zavŕšenie… Ach. Na dnešné rande nikdy nezabudnem. Akoby som bola v siedmom nebi. Mám novú milujúcu rodinu, nádherného priateľa, s ktorým čakám dieťa. Čo viac mi chýba?

Neodolala som a prisala sa na jeho pery. Poddal sa. Jeho mäkké pery sa dotýkali tých mojich…

Náhle sa odtiahol. Nechápala som tomu.

„Bella, to nie je všetko,“ povedal a postavil sa. Nie je všetko? Vari ešte niekam ideme? Alebo má pre mňa nejaké prekvapenie? Pomohol mi postaviť sa. Presunuli sme sa ďalej od krídla. Edward vytiahol z vrecka na obleku malú saténovú krabičku. Stále mi to nedochádzalo. Azda som blondínka? Pokľakol na jedno koleno. Blik cvak. Doplo mi to.

Edward:

Celý čas som nad tým uvažoval. Nevedel som, či nie je priskoro. Keď som sa ohľadom toho spýtal Esme, iba nadšene súhlasila. Neváhal som a pozval som Bellu na rande. Dúfal som, že povie áno. Ale zároveň som sa bál. Čo ak mi povie nie? To by povedala, iba ak by ma nemilovala, nie?

Odhodlal som sa. Pokľakol som pred ňu aj so saténovou krabičkou červenej farby v ruke. Bella sa na mňa nechápavo dívala, následne sa tvárila udivene. Akoby to neočakávala. Možno Rosalie a Alice naozaj dodržali sľub a neprezradili jej to.

Pomaly som tú krabičku otvorili a jej sa naskytol pohľad na prsteň, ktorý kedysi patril mojej mame. Teraz možno bude patriť Belle. V to dúfam. Ona si šokovane zakryla ústa rukou.

„Bella, si to najdôležitejšie v mojom živote. Si stredobodom môjho vesmíru. Milujem ťa celým srdcom, celou mojou dušou. Svet, v ktorom nie si ty, nie je pre mňa. Sľubujem, že ťa budem milovať a ctiť naveky. Preukážeš mi tú česť a staneš sa mojou ženou?“ opýtal som sa jej s nádejou, že odpovie áno.

Oči sa jej zaliali slzami. Nevedel som, či sú to slzy radosti alebo smútku. Jej reakcia ma prekvapila. Pokrútila hlavou zľava doprava.

„Prepáč, ale ja… Nie,“ šepla plačlivo a rozbehla sa k dverám.