Bella, kroť sa! – 10. kapitola

10. Kapitola

Bella:

Nasledujúci deň som radšej nešla do školy. Nechcela by som, aby sa zopakovalo to, čo sa stalo včera. Aj keď, musím priznať, po tej krvi sa cítim skvele. Tie štyri balíčky, ktoré som ukradla z nemocnice som mala schované v chladničke. Ešteže bývam sama. Keby býval môj otec so mnou a objavil ľudskú krv v chladničke… Nedopadlo by to dobre. Vďakabohu býva aj so svojou manželkou Sue niekde v Kanade.

Mala som celý deň voľný, ale nevedela som, čo robiť. Napadlo ma poupratovať dom. Začala som mojou izbou, potom kúpeľňou, nasledovala kuchyňa a ako posledná bola obývačka. V obývačke som sa zadívala na fotky v rámoch na krbe. Bola som tam ja ako malá. Našla som aj fotku, kde sme boli všetci spolu. Prešla som prstami po skle, ktoré chránilo fotku pred zaprášením. Všetci traja sme sa na nej tvárili šťastne. Teraz je každý šťastný s niekým iným – mama má Phila, otec Sue. Ale ja nikoho. Nezaslúžim si, aby ma niekto miloval.

Dom sa až leskol čistotou. Upratala som všetky izby, až na otcovu. Do tej som ešte ani raz nevstúpila. Cítila som sa vyčerpaná. Vošla som do kuchyne a z chladničky som vybrala jeden balíček krvi, trocha som sa z neho napila. Nemohla som to vypiť naraz, nemala som bohvieaké zásoby. Musela som sa krotiť, pretože bolo ťažké odolať a nevypiť všetko.

Zavrela som uzáver a vrátila balíček do chladničky. Normálne by som si povedala, že patrím na psychiatriu, ale keďže nosím pod srdcom malého upíra… Po tej krvi som sa cítila opäť plná energie. Zišla by sa mi sprcha. Pomalým krokom som stúpala po schodoch hore. Vo svojej izbe som zo skrine vylovila svetlomodré rifle. Mala som len jediné tepláky a tie som mala práve na sebe. K tomu som do rúk vzala fialové tričko s dlhým rukávom. V kúpeľni som si dala príjemnú teplú sprchu. Potom som si obliekla tie rifle a tričko. Brucho mi od včerajška opäť vyrástlo o pár centimetrov. Vyzerala som už ako v tretiom mesiaci. Nemala som sa čomu čudovať, pretože to dieťa nie je človek. No aj napriek tomu som ho milovala.

Zadívala som sa na seba do zrkadla. Už som nebola taká bledá. Vlasy som si vypla do drdola. Vybrala som sa do obývačky, že si pozriem telku. Vtom niekto zaklopal na dvere. Kto to môže byť? S tou otázkou som otvorila dvere.

„Bella,“ začal Edward zamatovým hlasom. Bol taký nádherný… Musela som to zatrhnúť. Zabuchla som dvere a oprela sa o ne chrbtom. „Bella, chcem sa len porozprávať.“

„Na to zabudni,“ namietala som.

„Budem ťa otravovať dovtedy, pokiaľ mi neotvoríš.“ Akurát. Nech tam stojí aj celú noc. Ja mu neotvorím. Možno chce, aby som to dieťa dala preč. Nikdy!

Náhle som začula, že mi zvoní mobil. Vybehla som hore do izby a zodvihla to. Ani som sa nepozrela, kto volá.

„Poď mi otvoriť dvere,“ ozval sa z mobilu jeho hlas. Sakra! Naštvane som ukončila hovor, mobil hodila na posteľ a ešte si dupla nohou. Vrátila som sa dole ku dverám a prudko ich otvorila. Trocha som ustúpila, aby mohol prejsť. Z jeho tváre som nedokázala nič vyčítať, či prišiel s dobrou alebo so zlou náladou.

Vošiel dnu a nespustil zo mňa pohľad. Hlavne z môjho brucha. Zavrela som za ním dvere.

„Tiež ťa rád vidím.“ Nesršala z toho irónia. Keby tu nebolo to dieťa, bola by som rada, že ho vidím. Je pravda, že rada sa naňho dívam.

„O čom sa chceš rozprávať?“ opýtala som sa ho rovno.

„Nepreberieme to v obývačke?“ navrhol. Iba som prikývla a vybrala sa tam. Vedela som, že ma nasleduje. Sadla som si na gauč a on do kresla. Čakala som kedy začne.

„Ak si ma prišiel presviedčať, že to dieťa nie je tvoje, môžeš rovno odísť.“ Prižmúrila som oči.

„Verím ti.“ Wow, on sa ale prekonal. Konečne uveril, že otcom je on. Keď si predstavím to dieťa ako chlapčeka s bronzovými vlasmi, musela  som sa pousmiať. Držať v náručí malého Edwarda… „Čo o nás vieš?“ Tá otázka ma vyviedla z miery. Vari mu jeho sestra až teraz povedala, čo sa vtedy v škole stalo?

„Viem, čo ste zač,“ povedala som bez štipky strachu. Nemala som sa čoho báť. Neublíži mi. Keby chcel, urobil by to už dávno.

„A čím sme?“ Pravdepodobne chce vedieť, či viem, že sú upíri, pretože doteraz som to priamo nepovedala.

„Upíri,“ šepla som. Zhlboka sa nadýchol.

„Odkiaľ do vieš?“ položil mi ďalšiu otázku. A čo jeho do toho, skade som to zistila? Lepšie bude, ak mu to poviem. Možno už dá pokoj.

„Quilletské legendy o vás vedia dosť.“ Myslela som, že sa ďalej už nebude pýtať, ale mýlila som sa. On chce všetky detaily.

„Takže ti to povedali vlci?“ spýtal sa.

„Nie tak celkom.“ Nechápavo stiahol obočie. Vsadím sa o sto dolárov, že položí ohľadom toho ďalšiu otázku.

„Tak ako?“ Dlží mi sto dolárov. Ale kto? Ja sama sebe?

„Do toho ťa nič,“ odsekla som. Hádam už s tým dá pokoj. Zadívala som sa do jeho zlatých očí. Topila som sa v nich… Tie dva tekuté karamely. Ach.

„Bella, niekto vyzradil našu existenciu. Je možné, že to povie niekomu ďalšiemu.“ Nedalo sa odolať tomu pohľadu. Bola som akoby omámená. Ak by mi teraz povedal, aby som skočila z mosta, skočila by som.

„Jacob mi povedal historku o bledých tvárach. Viac som si zistila na internete,“ povedala som čistú pravdu. Zadíval sa niekam inam, konečne som bola vyslobodená z moci jeho pohľadu. Zdalo sa mi, že si vydýchol. Opäť sa pozrel na mňa, no ja som sa snažila nenaviazať očný kontakt. Trocha sa ku mne nahol.

„Bella, to dieťa ti škodí. Šanca, že nie je tým, čo ja, je veľmi malá. A nie je isté, či by si prežila pôrod.“ Tie slová sa mi vryli do pamäti. Nie je isté, či by si prežila pôrod. Takže je väčšia šanca, že zomriem.

„A dieťa by to prežilo?“ To bolo dôležité. Moja smrť by nikomu nevadila, ale moje dieťa nesmie zomrieť.

Edward si sadol na gauč ku mne a ja som sa trocha odsunula. Moje ruky vzal do tých svojich. Zahľadela som sa do jeho očí.

„Bella, ja nedovolím, aby si zomrela. Ty nemôžeš zomrieť. Ak by si zomrela, chcel by som tiež. Ja nepatrím do sveta, kde nie si ty. Bella, milujem ťa.“ Tie slová boli také pravdivé. On ma miluje? Mňa? Po tom všetkom? Chcela som sa smiať, chcela som plakať od radosti. Zároveň som cítila kŕdeľ motýľov v bruchu. Náhle sa jeho pery približovala k tým mojim. Hypnotizovala som ich, chcela som, aby ma pobozkal. Konečne sa jeho pery dotkli tých mojich. Boli hladké ako zamat. Prešla mnou akoby elektrina. Plne sa vžil do toho bozku. Moje ruky samovoľne zašli do jeho bronzových vlasov.

Nie! Rýchlo som sa od neho odtiahla. Musela som to zastaviť. Nezaslúžim si ho. Možno to, čo cíti, je len hlúpe pobláznenie.

„Prepáč, idem na to prirýchlo,“ ospravedlnil sa.

„Nie… Ja…“ koktala som.

„Aha, jasné. Neopätuješ moju lásku,“ smutne sa usmial. Chcela som ho objať, keď mi došiel význam jeho slov. Mňa to vôbec nenapadlo. Milujem ho? Váhala som. Mozog mi vravel, že si ho nezaslúžim a že naňho rovno môžem zabudnúť. Ale srdce… Búšilo ako o život.

Postavil sa a vybral sa k dverám – chcel odísť. Nie! Neviem prečo, ale nechcela som, aby odišiel. Postavila som sa rýchlo ho dobehla.

„Nechcel by si ísť zajtra so mnou na… do kina?“ Najprv som chcela navrhnúť večeru, ale ani jednému z nás by sa to nepozdávalo. On je upír, takže by určite nejedol a ja by som po jedle okamžite navštívila toalety.

Obrátil sa na mňa s tým jeho nádherným úsmevom, z ktorého sa mi podlamovali kolená. Žeby upírie čaro?

„Rád,“ šepol. Nenútene som sa usmiala. Odvrátil sa odo mňa a chytil kľučku dverí.

„Ak chceš, môžeš ešte zostať,“ navrhla som. Prikývol. Všimla som si, ako mu zažiarili oči. Je šťastný? Vybrali sme sa do obývačky. Zastavila som sa pri kuchyni. „Nedáš si vodu alebo čaj?“ opýtala som sa ho. Nechápavo sa na mňa pozrel. Sakra, veď on je upír, on pije len krv a… A ja tu nejakú krv mám. Ale nemám jej veľa. Tak si bude nejakú musieť zohnať sám.

Vošli sme do obývačky. Pre zmenu som si do kresla sadla ja a on sa rozvalil na gauči. Nerozvalil sa doslovne, pretože sedel ako majestátna socha. Koľko má vlastne rokov?

„Koľko máš rokov?“ Moja zvedavosť vyhrala.

„Stodvanásť,“ odpovedal. Sto… sto dvanásť? Veď on sa narodil na začiatku minulého storočia. Veď je starší ako moja babka, ktorá už niekoľko rokov nie je medzi nami. „Čo všetko o nás vieš?“ spýtal sa ma. Keď už sme sa začali zdôverovať…

„Viem, že pijete ľudskú krv, spíte v rakvách, na denné svetlo môžete chodiť asi vďaka nejakej mágii a… To je asi všetko.“ Uchechtol sa. Čo je tu také vtipné?

„Dá sa povedať, že o nás nevieš takmer nič,“ zasmial sa zvonivým smiechom. „Tak za prvé, moja rodina sa neživí ľudskou krvou, ale zvieracou. Sme takpovediac vegetariáni. Sú tu aj samozrejme upíri, ktorí sa živia ľudskou krvou. Líšime sa farbou očí. Vegetar…“ Prerušila som jeho rozprávanie.

„Počkať… Sú v tomto meste okrem vás iní upíri?“ Hlas mi vyletel o oktávu vyššie.

„Z času na čas cez mesto prechádzajú takzvaní nomádi,“ vysvetlil. Uľavilo sa mi. Nie sú tu žiadni upíri, ktorým by som prišla vhod ako večera.

„A to s tými očami?“ vrátila som sa k téme – farba očí. Celý čas sa na mňa uprene díval tými svojimi karamelkami. Takže tie jeho krásne očká sú dôsledkom toho, čím je?

„Vegetariáni, čiže my, máme zlaté oči. Ostatní majú červené oči. A ak upír dlhšie nelovil, dúhovky mu sčernejú.“ Pri slove nelovil mi na koži vyskočili zimomriavky. Predstava nejakého upíra ako sa človeku zahryzne do krku nebola práve najkrajšia. Aj keď tá blahodarná tekutina, ktorá mi prúdila v žilách, mi chutila. „Dúfam, že som ťa nevystrašil,“ zhrozil sa.

„Nie, nie. Som v poriadku. A v čom som sa ešte mýlila o upíroch?“

„Takže za druhé, my nespíme,“ pokračoval v načatej téme.

„Ako? Vy nespíte vôbec alebo spíte vari v zemi?“ nechápala som. Kútiky úst mu kmitali nahor.

„My nespíme nikdy. A k tomu nestarneme.“ Wow. Nespať celú večnosť… To si neviem predstaviť. „Za tretie, denné svetlo nám nič nespraví, ale počas slnečných dní radšej nevychádzame z domu, inak by sme prezradili, čím sme.“

„Toto mesto vám skvele vyhovuje, pretože tu sa slnka takmer nikdy nedočkáte,“ povedala som, na čo mi len prikývol. Snažila som sa vstrebať, čo mi práve povedal. Celé mi to prišlo také nerealistické. Existujú aj víly, vlkolaci, čarodeji a mimozemšťania? Možno v otcovej izbe pristálo ufo.

Z otvoreného okna dnu zafúkal studený vietor. Bŕŕŕ… Prudko som sa postavila, že to okno zavriem, keď sa vo mne to malé pohlo. Dosť to zabolelo. Chytila som sa za brucho a zmohla sa na tiché syknutie. Edward náhle stál pri mne. Ako sa tak rýchlo dokázal premiestniť? Buď blúznim, alebo je to ďalšia upíria schopnosť.

„Si v poriadku?“ opýtal sa so strachom v hlase.

„Áno, len malé sa pohlo,“ pousmiala som sa. Bolesť po chvíli zmizla. S Edwardom som si sadla na gauč. Edward… Že som si skôr nevšimla, že to meno je také starodávne. Ale je nádherne. Edward, Ed, Edík,…

Všimla som si, kde spočinul jeho pohľad. Na mojom dosť vytŕčajúcom bruchu. Vyhrnula som si tričko nad brucho a priložila naň Edwardovu ruku. Mykla som sa pod studeným dotykom.

„Ja budem otcom,“ uvedomil si. No to si skorý, chlapče. Ironické poznámky som nechala len vo svojej mysli. Zodvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. „Budeš skvelá matka.“ Tie slová ma zahriali u srdca. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nesmiem plakať, nesmiem plakať.

„A ty zas otcom,“ usmiala som sa naňho. Pohladil ma druhou rukou po tvári, čo som už nevydržala a slzy pretiekli cez okraj. To tie hlúpe hormóny!

„Neplač,“ snažil sa ma utíšiť. Zobral si ma do náručia. Snažila som sa zastaviť slzy. Pozrela som sa mu do tváre, ktorá bola tak blízko mojej. Prekonala som tú malú vzdialenosť a jemne ho pobozkala na pery. Vôbec sa neodťahoval, ani neodporoval.

Náhle som sa cítila unavená, akoby som nespala niekoľko dní. Schúlila som sa v jeho náručí, kde som po niekoľkých minútach aj zaspala.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Bola neobvykle dlhá – mala až 2026 slov. Zatiaľ asi moja najdlhšia kapitola. A len taká malá informácia – ak ste už prečítali túto kapitolu, dokopy ste prečítalli viac ako 17 000 slov tohto príbehu. 😉