Letné dobrodružstvo – Prológ + 1. kapitola

Letné dobrodružstvo

Škola sa skončila a prichádzajú prázdniny. Dievča menom Nina sa vyberie so svojou naj kamarátkou na dovolenku do Bulharska. Ako bude vyzerať 12 dní oddychu v cudzej krajine dvoch osemnásťročných dievčat? Príbeh plný zábavy, lásky a oddychu.

Prológ

Škola sa skončila a začali prázdniny. Dva mesiace nič nerobenia. Ako každý iný deň som visela na internete. Facebook, Skype, Google, Youtube.  To bol môj rajón. Práve som pozerala jeden klip k novej pesničke od Seleny Gomez. Zobrazila sa mi tam tá otravná reklama. Už som ju chcela zavrieť, keď som si všimla o čom je. Dovolenka do Chorvátska od 300 eur. To nie je zlé. Klikla som na tú reklamu a otvorila sa mi stránka tej cestovnej kancelárie. Ísť niekam cez prázdniny je dobrý nápad. Veď nechcem skysnúť na gauči.

Pokúšala som sa nájsť nejakú lacnú dovolenku do 600 eur. Zadala som požiadavky ako all inclusive, letecká doprava, atď. Objavila som jeden úžasný hotel v Bulharsku. Síce bol trocha nad rozpočet – 739 eur. V tej cene už bola zahrnutá doprava. Najbližší termín s odletom z Košíc bol od dvanásteho júla do dvadsiateho tretieho júla. Zodvihla som mobil, ktorý som mala po ruke a vytočila som Amandino číslo.

„Haló?“ ozvala sa ako prvá.

„Ahoj, Amanda. Tu Nina. Čo by si povedala na dovolenku do Bulharska?“ opýtala som sa s úsmevom na tvári.

 1. Kapitola

Dnes odlietam do Bulharska. Konečne prázdniny, oddych, pohoda. Som neskutočne zvedavá, ako to tam bude vyzerať. Bulharsko… Pre mňa dosiaľ neznáma krajina. Za celých mojich osemnásť rokov som navštívila iba Tunisko a Maďarsko. A to kvôli financiám a môjmu roztomilému psovi Edgarovi. Ten mi bude najviac chýbať. Je to môj malý maznáčik.

Práve som sedela s mojou najlepšou kamarátkou Amandou na lavičke na letisku v Košiciach. Čakali sme, kedy nás už pošlú na Check-in.

„Hej, čo keby si ma sfotila?“ obrátila sa na mňa aj so svojím ružovým fotoaparátom Amanda. Nasadila psí pohľad, ktorému nik neodolá. Pretočila som očami a z ruky jej vytrhla ten fotoaparát. Postavila som sa, kúsok odstúpila a odfotila ju. Vrátila som jej ho a zapadla som späť na svoje miesto. „Vďaka,“ povedala natešene Amanda. Iba som sa na ňu usmiala.

Pozorovala som okoloidúcich ľudí. Zdalo sa mi, že ja som tu mala najväčší kufor. V duchu som sa modlila, aby nemal viac ako pätnásť kíl. Komu by sa chcelo platiť za nadváhu kufra. Z kabelky som vytiahla mobil, aby som skontrolovala čas. Prišli sme tu trocha skôr. Mobil ukazoval čas 19:30. Ešte päť minút. Tá cestovná kancelária Koala nás v podstate obrala o jeden deň dovolenky, pretože kým tam doletíme, bude asi polnoc. A to aj preto, že je tam o hodinu viac. Keď si to vypočítam, na izbe budeme okolo druhej ráno. To sa výborne vyspím, keďže raňajky budú určite už o siedmej.

Z myšlienok ma vytrhol Amandin hlas. Vraj už máme ísť na Check-in. Rýchlo sme sa obe zodvihli a utekali sme, aby sme boli medzi prvými. S tým veľkým a ťažkým kufrom bolo nemožné manipulovať.

Pred nami bola nejaká rodina s deťmi. Dvaja malý chlapci, ktorých vek sa pohyboval okolo piatich rokov, tam nervózne podskakovali. Keď ich konečne vybavili, na rade sme boli my. Podišli sme k malému pultu za ktorým sedela mladá pani. Podali sme jej pasy a zároveň doklad o zakúpení zájazdu. Začala to študovať. Amanda zatiaľ položila na pás svoj kufor. Na malej tabuľke ukazujúcej váhu sa objavilo číslo. Štrnásť kíl a deväťsto gramov. Tá sa teda zmestila. No nedokázala som pochopiť ako. Veď si balila oveľa viac oblečenia než ja. Pás posunul Amandin kufor ďalej, čím urobil priestor pre môj kufor. S obavami a samozrejme s problémom, pretože bol ohromne ťažký, som ho položila na pás. Nenápadne som skrížila prsty a modlila sa. Pätnásť kíl a šesťsto gramov. Ach jaj, len nech nič neplatím. Po chvíli nám vrátila pasy s tým dokladom a aj s letenkami. Boh vyslyšal moje prosby!

S Amandou sme sa vybrali na letiskovú kontrolu. Ten chlap nám povedal, že si máme dať dole mikiny. Tak sme aj spravili a s kabelkami sme ich položili na plastovú tácku. Amanda prešla ako prvá cez ten skener. Alebo ako to nazvať… Proste taký rám. Neozvalo sa žiadne pípanie.

Bola som na rade. Sama neviem, prečo som mala obavy, že to začne pípať. Veď pri sebe nemám žiadnu zbraň, nie som predsa terorista. Pomaly som prešla tým rámom, keď sa ozvalo pípanie. A kurva…

Policajtka, ktorá stála neďaleko odo mňa, na mňa mávla rukou, nech k nej prídem. Tak som aj spravila. Mala som rozpažiť ruky, dlane smerom nahor, nohy dať trocha od seba. Bože, toto bude trapas. A začala ma tam ohmatávať. Myslím, že tí ľudia za mnou sa aj trocha pobavili.  Otočila som sa, ako rozkázala.

„Máš pekné dlhé vlasy,“ povedala. Hádam si nemyslí, že v nich schovávam nejakú zbraň.

„Ďakujem,“ šepla som nesmelo. Keď skončila s kontrolou, mohla som si ísť po svoju kabelku a mikinu. Vybrala som sa tam. Amanda tam práve niečo rozoberala s policajtom. Nevyzerala nadšene. „Stalo sa niečo?“ spýtala som sa jej.

„No, vieš. Mne sa do kufra nezmestil opaľovací krém, tak som si ho zbalila do kabelky,“ odpovedala nešťastne. Kriste. To nevie, že v príručnej batožine môže mať tekutinu v maximálne sto mililitrových nádobkách. Ešte sme ani neodleteli a už tu máme nejaké problémy.

„Slečna, budete to musieť vyhodiť,“ zamručal hrubým hlasom policajt. Amanda si sklamane povzdychla a vyhodila opaľovací krém do blízkeho koša. S Amandou sme si vzali svoje veci a išli sme ďalej. Obliekla som si mikinu, keď som si všimla neveselého výrazu Amandy. Objala som ju okolo ramien.

„Nebuď smutná. Veď v Bulharsku si budeme môcť kúpiť opaľovacie krémy. Pri najhoršom ti požičiam,“ usmiala som sa na ňu. Zodvihla pohľad ku mne a tiež sa usmiala. Smútok z jej tváre sa vytratil. Spolu sme sa vybrali k baru, kde sme mali v pláne kúpiť si vodu vo fľaške. Zo zvyku som si zastrčila ruky do vreciek nohavíc, keď vtom som v jednom z nich niečo objavila. Zastavila som sa.

„Čo to…“ zamrmlala som a vytiahla som z vrecka tú vec. Lexaurin. Ja tú mamu zabijem.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa ustarostene Amanda. Pokrútila som hlavou. Ukázala som jej tabletku v alobale, ktorú som držala medzi palcom a ukazovákom pravej ruky.

„Mama mi dala tabletku na upokojenie, keby som mala stres a tak. Mala som to vo vrecku riflí. To ten alobal mi musel pípať.“ Amanda sa zasmiala. Prepaľovala som ju pohľadom. Ešte sa mi smeje z toho, ako ma ta policajtka obchytkávala.

„Aspoň sa nám tvoja mama postarala o zábavu.“ Má pravdu. Rovno svojej mame zavolám a poviem: Ďakujem ti, mami! Vďaka tebe sa pobavili všetci okrem mňa.

Snažila som sa na to zabudnúť a tú tabletku som odložila do malej taštičky v kabelke, v ktorej som mala aj ostatné lieky. Došli sme k baru, kde sme si každá kúpili jednu pollitrovú fľašu čistej neperlivej vody.

„Teraz by sme mali ísť na bránu… G,“ oznámila mi z letenky. Podľa tabuliek, ktoré viseli na strope sme sa dostali na pasovú kontrolu. Postavili sme sa do radu. Šlo to celkom rýchlo. O pár minút sme boli na rade. Chlapovi za sklom sme dali pasy. Prezrel si nás a potom nám pasy vrátil. Prešli sme cez dvere, ktorými sme sa dostali do veľkej haly, kde sme mali stráviť čas do odletu. Našli sme si miesto, na ktorom sme sa usadili.

„Ešte máme,“ pozrela som sa na displej mobilu, „štyridsaťpäť minút.“ Rozhodla som sa, že zavolám mame. Vytočila som jej číslo. Ešte som sa rýchlo otočila na Amandu a priložila som ukazovák k ústam – naznačila som, aby bola ticho. Chvíľku to zvonilo, až to zodvihla.

„Ahoj,“ ozval sa z mobilu jej hlas. Už teraz mi začala chýbať. Edgar mi chýbal väčšmi.

„Ahoj, mami. Len ti volám, že už sedíme v hale. A tak,“ povedala som do telefónu.

„Dobre. Prajem vám šťastnú cestu. A keď dorazíte, nezabudni mi zavolať!“ Na konci vety zvýšila hlas. Bála sa o mňa. Prvý krát ma pustila do zahraničia a k tomu s kamarátkou.

„Jasné.“ Všimla som si, ako mi Amanda máva rukou pred ksichtom. Pozrela som sa na ňu.

„Poďakuj sa jej.“ Nechápala som, tak som len mávla rukou. Po chvíli mi to doplo, ale aj tak som sa mame nepoďakovala.

„A čo robí Edgar?“ opýtala som sa.

„Leží na tvojej posteli,“ zasmiala sa mama. Jéj, on je zlatý. Môj malý Edík.

„To je celý Edgar. Tak ho odo mňa pozdrav. Maj sa.“

„Dobre. Ahoj,“ šepla a ukončila hovor.

„Mala si sa jej poďakovať!“ vyhŕkla na mňa nafučane Amanda. Pretočila som očami.

„Bože, nerob z toho takú tragédiu. Aj tak by som ju len zaťažila tým, že som pípala kvôli nej. Poďakuješ sa jej keď sa vrátime. Možno na to aj zabudneš…“

„Neboj, na to tak ľahko nezabudnem,“ povedala už s dobrou náladou. Tá jej nálada a strieda ako na bežiacom páse.

Čas ubiehal pomaly. Až neuveriteľne pomaly. Dosť sme sa nudili. Ja som sa pokúšala zabaviť na mobile. No na Facebooku nie je nič vtipné, maximálne nejaké obrázky. Užívala som si posledné dávky internetu v mobile. V Bulharsku už nebude platný. Vraj na recepcii bude Wi-fi. Tak to dúfam. Dvanásť dní bez internetu. Vlastne len jedenásť. Ale aj to je veľa. Som doslova závislá na internete. To neznamená, že celú dovolenku presedím na recepcii. Možno tam budem sedieť len vo večerných hodinách. Aj tak prvé dni budem musieť doháňať spánok cez deň. Chcem si na dovolenke oddýchnuť – to zahŕňa aj kvalitný spánok. Dúfam, že tam bude kvalitná posteľ. Nebudem spať na posteli, ktorá sa má každú chvíľu rozpadnúť. Je to štvorhviezdičkový hotel, tak mal by byť tak aj zariadený. No keď moja mama čítala recenzie na ten hotel, máloktoré boli pozitívne. Ten hotel sa volá Victoria Royal Club. Vlastne je to komplex štyroch hotelov: Royal Park, Royal Bay, Andalucia Beach a Atrium Beach. Negatívne recenzie boli na hotely Atrium a Andalucia. Hlavne som dúfala, aby sme boli ubytované v Royal Park. Je to tam najluxusnejšie. Keď som si spomenula na fotky, ktoré som našla na internete… Ach. Bol to doslova raj. Luxusný raj.

„Hej, Horváthová! Spíš?“ Amandin hlas ma vrátil do reality. Pozrela som sa na ňu s nechápavým výrazom. Ukázala na dav ľudí, ktorí sa hrnuli ku východu. Sakra! Rýchlo som si vzala kabelku a s Amandou sme sa pokúšali predbehnúť ľudí. Našťastie sa nám to podarilo a boli sme medzi prvými. Vylovila som svoju letenku z kabelky.  To isté spravila aj Amanda. Keď sme boli na rade, podali sme ich tomu chlapovi. Niekde nasnímal kód z letenky, potom nám ich vrátil. Vyšli sme vonku. Bŕŕŕ, to je ale zima. Chladný vietor sa mi dostával  pod mikinu. Naskočili sme do autobusu, ktorý nás odvezie k lietadlu. O pár minút bol celý plný, tak sa vydal na cestu.

Došiel k lietadlu, kde sme všetci vystúpili. Ešte sa musí vrátiť po ostatných cestujúcich. Pozrela som sa na letenku. Bolo tam malé lietadielko so šípkou ukazujúcej na predný vchod. S Amandou sme sa pridali k davu, ktorý sa pomalým tempom vliekol hore schodmi. Každých dvadsať sekúnd som postúpila o jeden schod. To je ale rýchlosť!

Konečne sme sa dostali na vrchol schodov – vystúpili sme na  Mount Everest. Mladej milej letuške som podala letenku prezrela si ju, vrátila mi ju a prívetivo ma privítala. Ako každého iného.

Hľadala som svoje miesto a stále si ho v hlave opakovala, aby som sa nepomýlila. Ešte by som sa tu s nejakou starenkou, že jej miesto je moje, aj keď je naozaj jej. To by bol trapas ako hrom. Moje miesto našťastie nebolo ďaleko od dverí. Piaty či šiesty rad. A Boh bol ku mne taký štedrý. Neviem, čím som si to zaslúžila. Moje sedadlo bolo pri okienku. Budem mať skvelý výhľad a fotky. Vlaste, vonku je tma ako v hrobe.

Sadla som si na svoje miesto a na chvíľu sa zadívala z okienka. Jediné, čo som videla, bola tma. Čo oné by som mohla očakávať?

„Čau,“ dopadla vedľa mňa Amanda, čím ma vytrhla z vlastných úvah. „Čaká nás hodinový let,“ povzdychla si.

„Oprava. Let trvá hodinu a pol. A po ďalšie, do Tuniska som letela dve hodiny.“ Pozrela sa na mňa pohľadom, ktorý hovoril – robíš si srandu alias to je jedno.

„Pripomínaš mi našu učiteľku sloviny. Pamätáš na Liščakovú?“ Hneď som si na ňu spomenula. Bola celkom milá, pre niektorých prísna. „Jej známy výrok – ja vidím všetko!“ snažila sa napodobniť jej hlas, ale nepodarilo sa jej  to. Skôr mi pripomenula učiteľku fyziky. Tak to bol postrach v okolí. Nedivím sa, že sa jej každý bál, keď vyzerala ako pitbull. A keď sa na vás pozrela naštvaným pohľadom, na koži vám vybehli zimomriavky.

„Vieš koho si mi pripomenula?“ opýtala som sa jej. Pokrútila hlavou. „Grečnerovú.“

„Ježiš, nepripomínaj mi toho diabla.“ Potichu som sa zasmiala. Očakávala som takúto reakciu, ale aj tak, keď nahodila ten pohľad, nedalo sa nezasmiať.

Lietadlo sa do desiatich minút zaplnilo. Všetci sme sa mali pripútať – zapnúť si pásy, na príkaz letušky.

Nemohla som sa dočkať štartu. Strašne som sa tešila, kedy už vzlietneme. A taktiež som sa tešila na Bulharsko. Úplne iná krajina, slnko, pláž a more…

Lietadlo sa nejako dostalo na osvietenú dráhu a náhle vyrazilo prudko dopredu. Každého to prilepilo k sedadlu. Lietadlo sa pomaly odlepilo od zemského povrchu a začalo stúpať. Trvalo niekoľko minút, kým sa dostalo nad mraky. S Amandou sme sa na seba usmiali. Zbohom, Slovensko!

 

Tak, prvá kapitola je na svete! 😀 Neviem, či sa vám to páčilo alebo nie. Budem veľmi rada, ak napíšete svoj názor. 🙂

Alexa Duth