12. Kapitola
Musím sa Edwardovi poďakovať. Z tašky som vybrala mobil a odcupkala do kuchyne. Vytočila som Edwardovo číslo. Zodvihol to.
„Ahoj,“ pozdravila som sa.
„Ahoj, Bella,“ ozval sa nadšene. Musela som sa pousmiať.
„Ďakujeme za pizzu. Bola skvelá,“ poďakovala som sa aj za dievčatá.
„Nie je za čo. Som rád, že vám chutila,“ povedal.
„Chýbaš mi,“ šepla som po chvíli.
„Aj ty mne. A veľmi… Večer sa ti ešte ozvem. Milujem ťa.“ Vždy, keď mi povedal, že ma miluje, vrelo vo mne šťastie.
„Aj ja ťa milujem. Tak… ahoj.“
„Ahoj,“ šepol a zložila som. Vrátila som sa do obývačky a sadla som si na gauč.
„Tak?“ spýtala sa Mishell. Nechápavo som sa na ňu pozrela. „Čo ti povedal?“ vysvetlila mi to.
„No… Že mu tiež veľmi chýbam,“ šepla som. To, že sa mi ešte večer ozve, som im radšej nepovedala. Inak by boli strašne nedočkavé, či mi niečo nepovie, a otravné.
„Jéj! To je zlaté…“ rozplývali sa obidve. Prekrútila som očami.
Večer sme sa vybrali na pláž. Síce už bola tma, no nám to nevadilo. Všimli sme si obrovský plagát. Písalo sa na ňom, že v piatok večer v novootvorenom Gold Clube bude vraj najväčšia letná párty. Uvažovali sme nad tým, že by sme tam šli, no radšej sme sa na to vykašľali.
Odrazu mi zazvonil mobil. Vybrala som ho z tašky a pozrela som sa, kto volá.
„Edward,“ povzdychla som si. Rýchlo som to prijala a vzdialila sa od tých dvoch pijavíc o dva metre ďalej.
„Ahoj, Bella,“ ozval sa ako prvý.
„Ahoj.“
„Mal som nápad, že… No…. Nechcela by si ísť zajtra von? Na rande,“ spýtal sa.
„S potešením,“ povedala som nadšene.
„Super! Zajtra večer o pol piatej po teba prídem. Kam ideme… je prekvapenie,“ povedal.
„Už sa teším. Milujem ťa. Pa,“ šepla som.
„Aj ja teba. Pa,“ šepol a zložil. Mobil som pevne zovrela v ruke a od nadšenia som vypískla. Dievčatá ku mne hneď pribehli a začali sa vypytovať.
„Pokoj!“ vykríkla som a obe zmĺkli.
„Čo ti povedal?“ spýtala sa Luci. Sadli sme si na zem.
„Zajtra mám s ním rande!“ zaštebotala som. Luci a Mishell si vymenili pohľady.
„Zajtra sa ide nakupovať!“ vyhlásila Mishell. Panebože, nakupovanie. Už sa „veľmi“ teším. Budú ma ťahať po všetkých obchodoch.
„Oh nie,“ povzdychla som si. Zasmiali sa. Vrátili sme sa domov. Vkuse niečo švitorili. Ja som ich nevnímala. Premýšľala som, kam pôjdeme. Vraj prekvapenie…
Keď sme došli domov, bolo už deväť hodín. Zmorená z celého dňa som sa ako prvá osprchovala a aj si ľahla do postele. Síce bolo ešte skoro ísť spať. Pre mňa skoro. No bola som veľmi unavená.
Zdola sa ozývali hlasy Mishell a Luci. Pretočila som sa na druhý bok a pokúšala sa zaspať. Po chvíli sa mi to podarilo.
„Vstávaj, spachtoš,“ šepkal niekto pri mne. Otvorila som oči. Pri posteli kľačala Mishell, ktorá sa usmievala. Pomaly som sa posadila. Cítila som sa odpočinutá a šťastná, že dnes mám s Edwardom rande.
„Dobré ránko,“ pozdravila som sa. Mishell si sadla ku mne.
„Dobré. To ti trvalo. Už je deväť hodín!“ povedala.
„Deväť?“ spýtala som sa šokovane. Prikývla. Wow! To som ale dlho spala. Mishell vyšla z izby.
Po chvíli som sa posadila a prešla som k skrini. Vytiahla som čierne riflové kraťasy a k tomu červené tričko na ramienka. S tým som sa zavrela do kúpeľne. Osprchovala som sa, obliekla sa a učesala sa. Zišla som dole, kde ma v kuchyni na stole už čakali raňajky. Jéj! To je milé. Spravili mi raňajky. Praženicu. Sadla som si za stôl.
„Dobrú chuť,“ povedala Luci, ktorá práve prišla.
„Vďaka,“ šepla som a pustila som sa do toho. Usmiala sa a zmizla za rohom. Dojedla som raňajky a umyla som po sebe tanier. Do kuchyne vstúpili Mishell a Luci.
„Takže ide sa nakupovať!“ vyhlásila Mishell. Vyšla som do kúpeľne a umyla si zuby. Ešte som sa upravila, z izby si zobrala taštičku s mobilom, kľúčmi a peňaženkou a zišla som dole. Ony ma už čakali pri aute. Zamkla som dom a pribehla k nim. Zobrali sme si Philove auto. Čierny Mercedes. Mne sa síce viac páčilo Edwardovo Volvo.
Sadla som si na miesto šoféra, Mishell na miesto spolujazdca a Luci dozadu. Vybrali sme sa do najväčšieho obchodného centra. Zaparkovala som v podzemnom parkovisku. Vystúpili sme z auta, ktoré som potom zamkla. Došli sme k výťahu a vošli doň. Stlačili sme gombík s číslom nula. Na ceduľke bolo číslo mínus jeden. Dvere sa zavreli a výťah nás odviezol na prízemie. Vyšli sme z výťahu a vybrali sa k obchodom…
Asi po dvoch hodinách nakupovania mi zazvonil mobil. Ledva som vybrala mobil z tašky, pretože som niesla asi päť tašiek. Pozrela som sa, kto volá. Edward. Zodvihla som to a trocha sa vzdialila od dievčat.
„Ahoj,“ šepol.
„Ahoj,“ pozdravila som sa.
„Ehm… Neviem, či vieš, ale v piatok sa koná jedna párty. Nechcela by si ísť? So mnou. Môžeš zobrať aj Mishell aj Luci,“ povedal. Usmiala som sa. Dnes je štvrtok, takže v zajtra. Tento týždeň je naozaj úžasný.
„Videla som plagát. Jasné, že chcem s tebou ísť. Dobre, zoberiem aj ich,“ odvetila som nadšene.
„Skvele. Inak… nezabudni na večer.“
„Ako by som mohla?“ spýtala som sa ironicky. Zasmial sa.
„Tak, užite si nakupovanie. Pa,“ šepol.
„Pa,“ šepla som a zložil. Odkiaľ vie, že nakupujeme? Vari nás sleduje? Bella, čo si to namýšľaš? On určite má niečo lepšie na práci, ako sledovať tri bláznivé dievčatá.
Vrátila som sa ku dievčatám. Vedeli, že volal on. Opäť mi zazvonil mobil. Žeby na niečo zabudol. Pozrela som sa na displej. Mama.
„Mama,“ naznačila som perami Mishell.
„Budeme ticho,“ šepla vážne. S mamou som nevolala… pondelok, utorok, streda, štvrtok. No vlastne som s ňou nevolala od kedy odišla. Zodvihla som to.
„Haló?“ opýtala som, akoby som nevedela, kto volá.
„Ahoj, Bella,“ ozvala sa mama. Náhle mi jej hlas veľmi chýbal.
„Ahoj, mami.“
„Kde si? Je tam veľký hluk,“ spýtala sa.
„No… Ja som v obchode,“ šepla som.
„Aha.“
„A ako sa máte? Je tam pekne?“ spýtala som sa po chvíli.
„Úžasne. Všetko je tu nádherné,“ rozplývala som. V mobile niečo zachrapčalo. „Bella… mám… zlý… sig… nál…. A… hoj,“ povedala a zrušila hovor. Seychely. Stačí uvažovať logicky. Ja som v Amerike a ona na ostrove pri Afrike.
Fuuu. Aspoň, že som ten hovor prežila. Aj keď neviem, čoho som sa obávala.
Vrátila som sa k dievčatám. Vtom som si spomenula na párty.
„Pamätáte si zo včerajška ten plagát o párty?“ opýtala som sa ich. Prikývli. „Tak… Edward sa ma opýtal, či by som nechcela ísť. Samozrejme, že som súhlasila. A môžem vás zobrať zo sebou,“ povedala som nadšene. Široko sa usmiali.
„To je super! Len je tu malý problém…“ povedala Mishell.
„Aký?“ spýtala som sa.
„Musíme kúpiť nejaké super šaty!“ vypískla. Uf. Už som sa zhrozila, že má niečo na pláne. Tak sme museli ísť kúpiť nejaké šaty.
„Konečne doma,“ vydýchla som a zvalila sa na posteľ vo svojej izbe. Mishell vstúpila do izby a k mojím desiatim taškám pridala ďalších desať. Zasmiala som sa nad tým, koľko sme mali tašiek.
„Mala by si sa začať chystať. Už boli tri hodiny. Urob si zatiaľ príjemný kúpeľ. Máš naň čas do štvrť na päť!“ hovorila a na konci vety zvýšila hlas. Prikývla som. Usmiala sa a odišla z izby. Ležala som na posteli a civela do stropu. Premýšľala som…
Keď vtom niekto zaklopal. O sekundu nakukla dnu Luci.
„Vaňa ja pripravená,“ oznámila a usmiala sa. Posadila som sa a ona sa vyparila. Moment! Veď ja nemám vaňu. Či? Nie, určite nemám vo svojej kúpeľni vaňu. Len mama a Phil. Náhle mi to doplo. Mamina kúpeľňa! Vybehla som z izby a išla som si to overiť. Vošla som do maminej kúpeľne, ktorá bola oproti jej a Philovej izbe. Celá kúpeľňa bola obložená hnedo béžovými kachličkami, ako aj moja. Predo mnou bola napúšťaná vaňa a bolo v nej plno peny. Ako som si myslela.
„Mishell… Ja ťa zabijem,“ povzdychla som si a vyšla som späť na chodbu. Z Lucinej izby, ktorá bola na konci chodby, vyšla Mishell.
„Volala si ma?“ opýtala sa a zasmiala sa. „Takže… Ty sa teraz ulož do vane, a keď už bude čas vyliezť z nej, zaklopeme,“ povedala a mrkla na mňa jedným okom. Vtlačila ma do kúpeľne a zavrela za mnou dvere. Hádam sa to mama nedozvie.
Vyzliekla som sa a vošla som do vane. Voda mala príjemnú teplotu, ktorá uvoľňovala moje stuhnuté svaly.
